Ľudia sú zvláštny. Túžia po niečom. Dostanú to. Chvíľu sú šťastný. Všetko je istý čas dokonalé. No časom chcú väčšinou viac... Viac viac viac. Vadí im nedokonalosť, ktorá sa časom objaví. Prestanú si to vážiť čo majú, lebo chcú proste časom viac a to čo majú im príde ako samozrejmosť. Pretože, to potešenie vyprchá tak isto ako každá vášeň a každá láska v každej podobe. Prídu o to, lebo väčšinou začnú riskovať a nestačí im to čo majú. Začnú byť nespokojný. Lepšie auto, lepší vzťah, boty z tej novej reklamy, viacej peňazí z hazardu. Potrebujú byť sociálne zaradený. Preto si už na seba nikdy neoblečú obľúbený štrikovaný sveter ktorý tak majú radi, lebo sa to vraj už "nenosí". A nakoniec často potom nemajú nič. Iba tú túžbu ktorú mali predtým. A kolobeh sračiek sa znovu opakuje. Logika? Žiadna... Česť výnimkám... Aj keď je to u ľudí normálne.

A čo s tým? Často si pokladám túto otázku nahraditeľnosti. Sám sa toho bojím. Či existuje skutočne silné puto medzi človekom a vecou, ktorú naozaj ničím nenahradí? Či sa už viac získať nedá. Či človek bude spokojný a nebude mať potrebu získať viac. Či si človek dokáže raz a navždy určiť hranice? Či si v niečom človek nezačne uvedomovať opotrebovanosť? Či si človek udrží partnerský vzťah z ktorého už vyprchala počiatočná vášeň? Netuším. Ešte som sa s tým nestretol. Ľudská povaha je v tomto zvláštna. Dnes mi kamarát písal, že vyhral v nejakej herni z 10€ presne 1300€ ... A chcel viac. Užil si tých 300€. A zvyšných 1000€ prehral, pretože mal chuť získať oveľa viac a prehral všetko. Myslím, že človek by si mal uvedomovať cenu toho čo má a niekedy tak neriskovať so šťastím, ktoré ho stretlo. Všetko si treba dobre premyslieť akú cenu vlastne majú veci okolo nás a či sa istotne oplatí vložiť do hry to čo máme a prehrať to iba kvôli niečomu o čom si myslíme, že z toho ešte môžme vyťažiť.