Pred pár dňami sme sa tu, v komentároch, dotkli poézie starých básnikov a mňa to  podnietilo opätovne, po rokoch. siahnuť  a zalistovať v Diele Francoisa  Villona, ktoré som si nevdojak kúpila  pred pár rokmi, keď ma zaujalo svojím humorom a pravdivosťou, a to iste aj vďaka slovenskému básnickému prekladu Jána Kostru, Jána Smreka a Ivana Mojíka.

      Malý testament - Veľký testament - Kodicil (v moderných edíciách: Odkazy - Testament - Rozličné básne) takýto triptych, možno ani sám netušiac (Villon vo svojom spletitom a zavše temnom živote sotva myslel na nejakú trojdielnosť svojho diela ), nám zanechal vraj "prvý moderný básnik" európskej poézie -  Francios Villon.  Básnik, ktorý sa narodil na prelome dôb - umierajúceho stredoveku  - doby lupičov, zlodejov, prostitúcie, "falošných tvárí", doby  represálií, o akých sa nám ani nesníva, doby, v ktorej Francúzsko zakúsilo všetky hrôzy Storočnej vojny, kde ostáva len zruinované kráľovstvo,  vidiek  pustý, mestá zničené, kostoly vypálené, sedliaci rozpŕchnutí po lesoch, doby, "kde každý má toľko vlády, koľko má sily", do doby, ktorá sa prelamovala do "slnečnej renesancie". Villonovo dielo je podľa znalcov  "nádherným pohrebom" stredoveku, ale prečudesným pohrebom - so salvami smiechu a výsmechu. A to typickým galským smiechom, ktorý vybuchuje aj v najťažšom utrpení.  Smiech ako záchrana.

     Villonov smiech však v jeho diele prechádza významnými premenami.
Veď čo je to Malý testament ? Zbierka žartov, dvojzmyslov, napísaná za jednú decembrovú noc  roku 1456, kde Villon rozdáva svoj "majetok"  pred svojím odchodom z Paríža:

"...Porúčam mu s vrúcnym srdcom svoje gate.
Nájde ich tu prevesené na špagáte.
Nech si jeho milá Janka de Milliers,
Kráska prerozkošná, čo má zraky sväté,
Počestnejšie nimi vnady svoje kryje. "
alebo:
" Jehanovi Trouvé, nášmu mäsiarovi,
Barana porúčam z vývesného štítu
A bič s remencami, nech ním muchy loví.."
alebo:
" Item, Choletovi, ale i Loupovi,
Teda obom vedno, zanechávam kačku,
Pod hradbami v šiancoch som ju dnes ulovil
Ako obyčajne, v šere za súmračku..."


     O pár dní, keď  dopísal svoj Malý testament, zúčastnil sa Villon na krádeži v Navarrskom kolégiu a tu sa začala tragická Villonova púť (Villon je obvinený a odsúdený na smrť  za účasť na vražde kňaza Philippa Sermoisa, ktorý však na smrteľnej posteli sám uznal aj svoju vinu a odpustil mu), ktorá ho doviedla do krutého väzenia biskupa  Thibaulta d´Aussigny  Meung-sur-Loire. Tu, vo svojich najkrutejších chvíľach, píše svoj Veľký testament a jeho bezstarostný smiech sa mení na tragický úškľabok.  Stojac pred tvárou  smrti v temnotách väzenia  Villon vraví: "Ale,  pri svätej Panenke Márii, tu mi len smiech ostáva..."
Táto tragická Villonova púť, na ktorej sa stretáva zo životom a smrťou, zočivoči životnému osudu - a ide "cestou na koniec seba", Villon poskytol svetovej poézii prvú projekciu seba. Villonova poézia je plná Villona. Hovorí v nej za seba a v mene seba, tlmočí svoju tragédiu, svoj osud. V tom je Villon "moderný" .
Vo Veľkom testamente pokračujú paródie na tému "klamnej lásky".  Je plný rôznych žien, nad ktorými vládne "tlstá Margot", ktorú má Villon ako svoju "múzu",  podobne ako Dante  svoju Beatrice.

Ak dáme srdca svojho slúžim rád,
som blázon preto, hoden posmechu?
Keď ona ľúbi, stojí za poklad.
Kord tasím pre jej lásky potechu.

Tak stíchne hneď ; len prdne, pustí smrad.
Je rovná ropuche v tom úspechu.
Smejúc sa, päsťou začne šermovať,
ľúbezne zavadí mi o mechúr.
Spití spíme jak všití do mechu.
Ráno zas tresne mi po poneváči
a lezie na mňa, bo vraj plod ju tlačí,
na dosku zmangľuje ma, dych mi stají.
Ťažká a chlipná je, div že jej stačím
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

Von pľušť je? Ja som v suchu. Ako vtáčik.
Istotu cundrákovi cundra značí.
Len rovný s rovnou. Vzorní spoluhráči.
Ľahká je? Ja som majster  v švajneraji.
Okolo nás niet cností ani máčik.
Náš život špina. Špina sa nám páči,
tu, v tomto kupleraji, našom raji.

( Balada o Tlstej Margot , úryvky)

V inej balade Villon žiali spolu s "krásnou  zbormajstrovou " nad  neodvratným krachom všetkej ženskej krásy:

Nuž takto vyjde na márnosť
paráda všetkých , žien i panien.
Čo je z pliec? Hrboľ, jama, kosť.
A len pár štanglí ostal z ramien.
Prsníky boli ako kameň -
dnes niekomu ich ukazuj!
Stehná? Dve jaternice. Amen.
A moja jaskynka? No fuj.

Takto my, babky scvrknuté,
žialime za dobrými časmi.
Pri peci kvačiac,  skrehnuté,
kvílime škrekľavými hlasmi.
Ach, mladý vek náš, ten bol krásny,
lež staroba je ukrutná.
Smutný je vek to, prenešťastný.
Veď to raz každý ochutná.

(Lamentácie krásnej zbormajstrovej - úryvok)

V Balalde o naučeniach krásnej zbormajstrovej  dievkam radodajným Villon radí :

Pozor, Žanetka čapičiarka,
už si sa dosť napreberala !
A Katarína remenárka,
nie abys´ mužských odháňala.
Bo, hoc si sa im krásnou zdala,
vysmejú ti tvoj prsník vnadný,
keď zvädneš, plechom si sa stala,
jak peniaz, čo už nie je platný.

Užite dievky, svojho jara.
Mňa však už nepoteší žiadny.
Ja dohrala som, doskákala.
Jak peniaz, čo už nie je platný.

(Balada o naučeniach krásnej zbormajstrovej dievkam radodajným - úryvok )

     Kodicil - je dielom básnika, ktorý doslovne  " vypil až na dno všetkých potúp slasť". Villona poníženého a potupeného. V Kodicile sa vyskytujú tie najsugestívnejšie  Villonove balady, ku ktorým sa vracajú celé generácie básnikov.

- Kto je to ?  - Srdce!  -  Čie?  -  Tvoje a čieže iné!
Visí len na nitke, čochvíľa príde pád!
Je slabé, nevládne, v otupnej zime hynie,
keď vidí, jak sa vieš trápiť a umárať
ako pes dobitý, schúlený v kúte vrát. -
- Prečo?  -  Pre bláznovstvá!  -  To sa ti iba marí,
čo po nich !  -  Mám ich dosť, si na ne trochu starý. -
-  Ach, mlč už!  -  Nebudem!  -  Chcem o nich dumať v žiali.  -
-  Kedy ?  -  Až detstvo preč odplynie z mliečnej pary. -
-  Mlčím už.  -  Mlč si len, ak sa ti toto máli.  -

-  Vieš  -  môžeš dlho žiť...  -  Ó, kiež sa mi to zdarí!  -
-  Ísť musíš do seba jak myš do tesnej škáry,
-  Listuj si v múdrosti.  -  Ach, to sú láry - fáry. -
-  Listuj a bláznovstvo nechaj, hoc´ by ťa sťali!  -
-  Okúsim všetko , len -  ak neprídu skôr máry. -
-  Nečakaj nešťastie a drž sa rovnej čiary !  -
-  Mlčím už.  -  Mlč si len, ak sa ti toto máli.  -

(Rozhovor Villonovho srdca s telom - úryvky )

Zdroj: Francois Villon : Dielo. Faktografické poznámky pochádzajú zo štúdií a komentárov dr. Jozefa Felixa.