Éj postavil Josip Visarionovič Džugašvili dedinu Samurajku, veru rúče ju postavil, ľudkov do nej prizval, spokojne po ulici vykračoval, fúzy pyšne vykrúcal.
Keď tu zrazu Frfľoš, prišelec jeden, že nestojí rovno toto, padá tamto, hentam blata povyše pupka a že veža kostola je nedostavaná! Oplan jeden, napajedil sa Josip Visarionovič a švác mu katanou po gebuli. Nepáči sa ti, tak tu máš, nebudeš ty dobré meno Samurajky kaziť! Nie moje meno, ale Samurajky haníš, oplan akýsi! Potom už nehanil a Slečinka a iné drbny dedinské spokojne prikyvovali a Visarionoviča do neba vyzdvihovali.
Keď tu zrazu Čuračkin, oplan jeden, chi-chi a cha-cha, vraj je Josip smiešne vyčesaný. Napajedil sa Josip Visarionovič a švác ho katanou po pysku, nech sa reku má prečo vyškierať a nekazí svojím neinteligentným menom dobré meno Samurajky. Akože by — nie Visarionovičovo meno hanil, ale Samurajky, oplan jeden. A už nehaní a vyškiera sa inde a Slečinka a iné drbny dedinské spokojne prikyvovali a Visarionoviča do neba vyzdvihovali.
Keď tu zrazu vidí Visarionovič, že sa Slečinka dáko bojazlivo kuká. Isto ju zlé svedomie kvári, oplanku jednu. Navonok vychvaľuje a za chrbtom haní, pliaga jedna. Švác ju po krížoch katanou, švác ju po judášskej kotrbe! Nebude tá viac Samurajke dobré meno kaziť, nie veru! Nuž ako ináč, treba dobré meno dediny chrániť, nie Josipovo, skromne si Visarionovič hundre.
A tak junák dodnes dobré meno chráni a éj veru dlho, dlho bude chrániť, pretože takíto sú večne živí.