Večer sa jej podarilo zlomiť si opätok. Hoci si zavolala taxík a tak nemusela krivkať až domov, náladu jej to vôbec nezlepšilo. A keď prechádzala cez obývačku, podarilo sa jej ešte aj rozbiť vázu, ktorú dostala od matky. Síce sa jej nepáčila - iba na nej utierala prach - ale nechcela si predstaviť, čo by sa stalo, keby na to jej milovaná  mamička prišla. Šla spať s tým, že to bol úplne hrozný večer.

 Keď ráno vstala, desne ju bolela hlava a za svet sa nevedela prinútiť vstať.  Keď konečne vstala, podarilo sa jej zakopnúť a mala teraz aj modrinu a zlomený necht. Vstala o polhodinu neskôr a v práci dnes musela začať o niečo skôr - malo sa rozhodnúť o jej ďalšej kariére - takže jej už neostal čas ani ísť si zabehať. Došla káva a jej obľúbená pekáreň bola zatvorená, takže do práce prišla neskoro so sendvičom, z ktorého jej potom bolo zle. Prezentácia dopadla veľmi zle. Šéf to uviedol ako jeden z dôvodov, keď jej zdôvodňoval jej vyhadzov...

Stála so zlomeným opätkom na ulici a mrzla čakajúc na taxík. Pomaly cítila, ako začína mať čoraz horšiu náladu a mala chuť sa niekde zavrieť, aby nikoho nevidela a s nikým sa nemusela rozprávať. Čím dlhšie tam stála, tým viac jej bolo zima a priamo úmerne teplote klesala aj jej nálada.

Taxík konečne prišiel. Taxikár sa uškrnul pri pohľade na jej opätok a odmietol jej dať zľavu. Presne ako predpokladala. V taxíku sa trochu upokojila a začala rozmýšľať nad tou prezentáciou zajtra. Začala si vyčítať, že vôbec niekde večer šla a bolo jej ešte horšie... Ale zrazu si povedala stop. Odmietala sa stresovať kvôli jednému zlomenému opätku, keď bola na ceste domov a prestala jej byť taká hrozná zima...

...Ako nezamestnaná mala teraz veľmi veľa času. Nemala čo robiť a čo bolo ešte horšie, uvedomovala si, že si za to všetko môže sama a poriadne ju to štvalo. Rozhodla si nájsť novú prácu. Skúsila všetky konkurenčné firmy jej bývalého zamestnávateľa, ale skončila ako servírka v bare, kde sa stále bála, že ju niekto spozná...

...Ráno si šla zabehať a raňajky si dala cestou domov vo svojej obľúbenej kaviarni. „Možno mi to prinesie šťastie“, pomyslela si. Od svojho stola pri okne sa pozerala na ulicu, na ľudí náhliacich sa do práce. A čo videla? Ľudí, ktorí šli dnes do práce len kvôli platu na konci mesiaca. Všetci vyzerali strašne dôležití a zároveň ustarostení. Nikto z nich si nevšimol, ako slnko vychádzalo cez červené oblaky a ani necítili jeho teplo na pokožke. Pozerali do zeme a každý bol akoby vo vlastnom svete. Nikdy si to nevšimla, lebo bola taká istá. Presne by vedela, koľko nadčasov tento týždeň odpracovala - a vôbec to nebolo málo - ale nemala ani tušenia o tom, že vždy, keď ide do práce, pekárka vykladá do výkladu čerstvé pečivo alebo o tom, aký odtieň majú ruže, ktoré kvitnú v parku, ktorým denne ráno behá. Jej prezentácia dopadla veľmi dobre a ona dostala povýšenie. Po tom, čo si užila dovolenku v Paríži z plateného voľna, dala výpoveď...