A tak šla Adela spolu s tým neznámym chalanom. Potom sa pri odbočke cesty odpojili a každý išiel svojou cestou. Pre neho toto stretnutie nič neznamenalo, pre Adelu to však bol výnimočný zážitok. Vždy sa chcela dotknúť trochu sveta okolo nej, ale pre jej postihnutie ju mnohí odsúdili a dokonca sa jej báli čo i len priblížiť a niektorí boli zhnusení, aby sa jej dotkli. Je to proste svet okolo nás, ktorý ubližuje najnevinnejším. A Adela ňou bola. Veď to bol len mladý nerozvinutý anjelik túžiaci po blízkosti ľudských sŕdc...
Celú cestu premýšľala nad ním. Vŕtal jej stále v hlave, nevedela si ho odtiaľ vyňať. Je to najkrajší chlapec, akého som kedy videla. Povie si úprimne, no zároveň smutne, lebo vedela, že medzi takých sa nikdy ona nedostane. Opäť sa zahĺbila do myšlienok, do snenia. Čo keby som bola celkom zdravá ... Na túto otázku sa už sama seba nezvykla pýtať, pretože odpoveď nikdy neprišla a stále sa len prehlbovali jej túžby - keby.
Domov dorazila okolo šiestej. Ona aj Dorian boli unavení. Adrianina mama ich privítala a hneď im išla prichystať večeru. Adriana mame pri večeri povedala o jej stretnutí s ním. Prezradila jej aj, že sa jej veľmi páčil. Mama sa vyľakala, pýtala sa ako sa stretli, kde sa stretli. Proste také tie typické rodičovské veci. Adriane to však nikdy neprekážalo, mala s mamou dobrý a otvorený vzťah, len niekedy jej mama brala Adrianu ako neseberovnú a málo samostatnú, že sa nevie o seba sama postarať a svoj život krútila okolo nej už od jej detstva. Niet sa čo diviť, to je už úloha rodičov, a keďže ona bola sama, musela sa často a poriadne obracať.
Adriana sa pobrala do postele. Ľahla si a znovu sa ponorila do svojho sveta fantázie. Svet, ktorý si vysnívala, ktorý bol jej ideálom ...