Včera som pozeral zaujímavý film. Volal sa 1408. Bol to v podstate horor. Príncip bol v tom, že na izbe 1408 postupne šalel hlavný hrdina. Pred sebou videl zhmotnené výčitky svojho života. Bolo to dosť pôsobivé. Po dlhom čase som sa bál. Najprv z filmu, bolo to miestami naozaj desivé. Potom som sa bál, lebo som si začal spomínať na moje výčitky. Síce sa mi nezhmotňovali (naštastie), ale aj tak to bolo dosť kruté.

Až včera som si uvedomil, že som sa stále nevyrovnal s rozchodom s D. S rozchodom ako takým. Nie s tým, že D už nie je súčasť môjho života. Zmenila sa. Je taká ako kedysi. Taká, akú som ju nemal rád. Možno sa nikdy ani nezmenila, len pri mne bola v čase lásky iná. To je každopádne jedno. Chýba mi však vzťah, aký som mal kedysi. Pocity, ktoré som kedysi zažíval. Ten pocit štastia, keď som sa ráno zobudil. Racionálne si uvedomujem, že som sa priebežne odmilovával. Preto sa kazil aj náš vzťah. Ale to nič nemení na tom, že mi ten pocit zo začiatku chýba. Výčitky, že som si to pokazil sám, sa nezbavím asi nikdy :-(.

Možno preto to dopadlo s L, tak ako to dopadlo. Možno som očakával on nej, že mi bytie s ňou dá to, čo mi dávalo bytie s D na začiatku. A to sa veľmi ťažko kombinuje s túžbou L byť sama a zabúdať. Neviem. Nerozumel som jej. Teraz trošku.

Spoznal som E. Náhodou. Veľmi pekná baba. Robí modelku, telo ma naozaj krásne. Veľa si s ňou píšem, rozumieme si. Ale nemám z nej žiadne pocity. Žiaden pocit štastia, žiadna túžba ju mať aspoň chvílku len pre seba. Nechcem jej ublížiť. Povedal som jej ako sa cítim. Nevadilo jej to. Vraj. Povedala, že ona ma má aj tak rada. Že pre mňa urobí hocičo.

Na to všetko som myslel počas 1408. Naozaj pôsobivé, keď toto dokáže film spraviť s človekom. Alebo desivé, čo človek dokáže so sebou spraviť počas filmu..