Predvádza vodnaté mračná
obťažkané olovom.
Aký smutný je november.

Vietor šumí v korunách,
takých prázdnych a holých.
Stŕha posledné farby jesene.

V nekonečnom tichu víri
suché lístie na chodníku.
Šteklí leva kamenného
tam dolu
pri hrdzavej bráne
sediaceho.
Ktovie odkedy.

A ten nemý svedok od cesty
víta zvírený suchý prach,
čo do očí občas zaletí.
Aký večný sa zdá november.

Bledé tváre na stenách
domu spustnutého
svedkovia nemoty –
tie nemajú strach
z ticha ťaživého.

Ony majú iba
nehybné spomienky
zo života
primrzlé na duši.
Ako sivý mach na pomníku.