Musím sa priznať, že som nikdy nebola manuálne zručná. To je proste fakt. Ja som filozof, ktorý ma ľavé obe ruky. Nie, že by som bola úplne neschopná. Ide len o to, že ak pri varení pečiem zároveň koláč a varím zemiaky, jedno z nich bude zaručene pripálené, že pri brigádach vo fabrike som nikdy nestíhla plniť normy a chodbu som nemala tak bleskovo umytú ako moja mama. ZATO ja mám pri varení okolo seba poriadok, vo fabrike som mala najkrajšie usporiadané kôpky a to umývanie robím zaručene dôkladnejšie. Takže?
Môj priateľ hovorí, že manuálnej zručnosti sa dá naučiť a ja túto zručnosť nemám, lebo mám celý život nos strčený v knižke a nič nerobím... čo, mimochodom, nie je pravda. Ale v tom ostatnom pravdu má, ako vždy. Na celom šírom svete poznám len dvoch absolútne neomylných ľudí- moju mamu a môjho frajera. Pustila som sa teda do toho, do nachytávania tej zručnosti. Nie, že by mi to na niečo bolo,  lebo sa chcem živiť svojou hlavou, ale keby dačo, aby som ju mala. Aby som tým dvom neomylným vytrela zrak:-)
Na manuálnu zručnosť som myslela aj v piatok prepoludním, keď som sa v čase svojho osobného voľna vybrala s potencionálnymi svokrovcami zbierať hrušky. Do suda. Ha, dokonca mám aj sľúbenú "vypálenú" odmenu, čo ja osobne veľmi nemusím, ale dobre. Hrušiek pod stromom akoby sa tam množili, ale hľadať ich v tráve po kolená nie je zrovna to pravé orechové. Navyše, práca so zohnutým chrbtom mi evokuje minulé leto, keď  som bola na jahodách v Nórsku, ubolené kríže, opuchnuté prsty a každodenná modlitba, aby sa to utrpenie už skončilo. O čo sladšie mi znela pochvala od svokra, že som šikovná! Ja som šikovná! Zvlášť, keď on takéto niečo nehovorí každému! Viete, ako to dobre padne človeku, ktorému celý život opakujú, že čo chytí, to pokazí?
V sobotu popoludní som prišla k mojej babke v súčanských lazoch a pristála som rovno do zmätku vyorávania zemiakov. Mestské deti nad tým možno budú ohŕňať nos, ale ja som pri tom vyrastala. Myslím, pri tom zmätku. Vyorávania zemiakov som sa nezúčastňovala tak často. Teraz som si však povedala, že už som veľké dievča a veď predsa priložím ruku k dielu, keď už som tu. Prinajhoršom budem mať ešte dva dni voľna na to, aby som sa nejako zreparovala. Neviem, čím to bolo, ale mne sa to strašne páčilo. Možno preto, že ako decko som milovala, keď sme sa celá rodina, a že nás je dosť, stretli na oslave niekoho sviatku. Toto tu bolo niečo podobné. Zišli sa všetky tety, takže som sa dozvedela najnovšie klebety, ujovia si za každým zemiakom dali štamperlík, okolo nás behali psy a ja som mala hlinu beznádejne zájdenú za nechtami. Nevadilo mi to. Mala som šikovné ruky a predbehala som aj také manuálne zručné ženy ako moja mama!
Napokon som sa prejavila ako veľmi šikovná aj v tom, že som celý víkend ani raz nesedela za PC alebo pred telkou. U mojej babky sa to nedá. Nie som tam tak často, aby som si mohla dovoliť vynechať návštevu niektorého z miest, ktoré sa viažu s mojím detstvom. Takému niečomu človek odolá len málokedy. Behala som teda celé dni po čerstvom vzduchu a vracala som sa opálená, unavená a šťastná. A padla rovno do postele. Také divy dokáže len návrat do detstva:-)
Priateľ má pravdu- manuálnej zručnosti sa naučiť dá. A ja už to viem!
See you soon, bye