V nedeľu večer išla Jana pozrieť priateľku. Cítila sa už dobre a chystala sa ísť ráno do práce. "Obetuješ sa a pôjdeš električkou?" "Urobím pre teba čokoľvek, ale toto nežiadaj." Poprosila Zuzana. "Vedela som to. Čokoľvek?" "Uhm." "Pôjdeš s nami v piatok do kina a na večeru?" "Aha. To som si ale dala. A prečo nie? Tri týždne v posteli..." "Cítiš sa naozaj dobre?" "Prečo? Nevyzerám snáď na to?" Usmiala sa. "Ale áno. Vyzeráš dobre." "No, vidíš!" "Takže, ráno sa uvidíme." Lúčila sa Jana. "Moment! Ty pôjdeš elinou, ako doteraz. Uvidíme sa, predsa, na obede. Nevymýšľaj, prosím ťa." "Ja s tebou rada cestujem." Bránila sa Jana. "Ale s ním ešte radšej." Usmiala sa Zuzana. "Prepáč." Pripustila. "A čo? Veď je to normálne." "Vďaka." Jana s Marekom zamýšľali, že zoznámia Zuzanu s Mirom. Ten nápad sa im zdal byť výborný. Ale keď v piatok večer odprevadili Zuzanu domov, váhali. Odmietla sľúbenú večeru, čo bolo naozaj čudné. Nikdy totiž neodmietla dobrú pizzu alebo špagety. Jana videla, že nemá zmysel ju prehovárať. Zuzana bola vážna. Vybehla s ňou po schodoch k bráne. "Si v poriadku?" "Samozrejme. Som unavená, to je všetko." Neznelo to veľmi presvedčivo. "Chceš sa porozprávať?" Spýtala sa Jana už toľký krát. "Nie je o čom. Vážne!" Usmiala sa. "Choď, Marek čaká. Je skvelý." "To je. Zuzi, zvládneš zajtra reprízu? Marek privedie svojho priateľa." "Musí to byť?" Tvárila sa takmer nešťastne. "Ideš do baru?" Jana si spomenula, že každú sobotu tam vypomáha. "Nie." Zuzana zrazu zosmutnela. Jana by to nemohla odprisahať, pretože bola tma, ale bola si takmer istá, že mala v očiach slzy. "Urobíš to pre mňa?" "Kvôli tebe." Privolila Zuzana. "Prídem si po teba." Pobozkala ju na líce a odišla. Stretli sa pred kinom, Jana ich predstavila. Mirovi sa Zuzana hneď zapáčila. Odtiahol Mareka bokom. "Nepovedal si mi, že je taká pekná. Ani by som sem nešiel." "Viem. Práve preto." Zuzana viac mlčala ako rozprávala. Nechcela Janu uraziť, tak na to stretnutie pristala. Radšej by však bola doma a sama. Nemala náladu na nových ľudí. I keď sa jej Miro celkom páčil, správala sa skôr tak, aby viac netúžil ju stretnúť. Vyvolala však pravý opak. Zaujala ho. Páčili sa mu skôr tiché ženy a chcel ju spoznať bližšie. Film bol naozaj dobrý. Cestou do reštaurácie o ňom živo diskutovali a smiali sa. "Čo robíš?" Miro sa snažil nadviazať rozhovor. Zuzana nechcela byť stále nepríjemná. Snažila sa uvoľniť a pôsobiť prirodzene. "Sedím v kancelárii a snažím sa komunikovať s počítačom.“ Krátko sa zasmiali. "A ty?" "V podstate to isté. Neposlúcha ťa?" "Niekedy ma vie poriadne naštvať. Menšia nepozornosť a všetko je ta-tam." Opäť sa zasmiala. "A máš aj nejaké hry?" "Samozrejme. To bolo to, čím som začínala svoj prvý pracovný deň." Smiali sa. Zuzana sa cítila celkom príjemne a páčilo sa jej to. Čašník im priniesol večeru. Každý si objednal niečo iné. Nazerali si navzájom do tanierov a dohadovali sa, kto má lepšie jedlo. Nakoniec to vzdali. Nijako sa nevedeli dohodnúť, pustili sa, teda, s chuťou do jedla. Jedli mlčky, zahĺbení do svojich myšlienok, z ktorých ich vytrhol veselý výkrik. "Mám to!" Zvolal Marek. Všetci traja na neho prekvapene hľadeli. "Pôjdeme štyrikrát na večeru, objednáme si vždy jedno jedlo a potom to vyhodnotíme. Súhlasíte?" Miro sa ako prvý prebral zo šoku. "To je ono." Vrelo súhlasil. Bol nadšený. Jana sa iba usmiala na znak súhlasu. A Zuzana ako jediná nereagovala. V myšlienkach bola veľmi ďaleko a jej tvár zahaľoval závoj smútku. Jana si to všimla, nepovedala však nič. Zuzana sa zrazu ospravedlnila a odišla na toaletu. Jana ju našla, ako si dlho a nezaujato umýva ruky a ešte v studenej vode. "Prečo mi uhýbaš?" Hľadela na ňu, ale Zuzana na ňu ani nepozrela. Mykla plecami a chcela odísť. Jana ju zadržala a postrehla, ako sa jej zachvela brada. Možno aj chcela niečo povedať, nezvládla by to však. Pri káve sa ešte zhovárali o filme a v dobrej nálade opustili reštauráciu. Jana sa zavesila do priateľky. "Si v poriadku?" "Áno." Snažila sa o veselý tón. "Nezdá sa mi. Čo je s tebou?" "Nič. Len..." Zasekla sa. Nechcela klamať, ale ani povedať pravdu. "Len?" "Porozprávame sa o tom neskôr." "Kedy neskôr?" Nechcela sa dať odbiť. "Neviem." "Mám pocit, že nikdy." Na zastávke autobusu chytila Mareka za ruku a odviedla ho kúsok stranou. "Je mi to ľúto, ale musím zmeniť naše plány. Zuzana ma potrebuje. Hneváš sa?" "Nejaké problémy?" "To chcem zistiť." "Samozrejme. Odprevadíme vás." "Ďakujem. Vynahradím ti to, sľubujem." Objala ho. "To verím. Ľúbim ťa." "Aj ja ťa ľúbim." Rozlúčili sa a Zuzana sa ešte naposledy pokúsila odvrátiť od seba Janinu pozornosť. "Jani, nekaz si kvôli mne večer. Marek je zaujímavejší a ..." "Záleží mi na tebe. To snáď hovorí za všetko." Skočila jej Jana do reči, zamávala mládencom a zmizli v tmavom schodišti. "Vieš, ja mám pocit, že si v mojom živote akýmsi nedopatrením. Vôbec, ale vôbec nezapadáš do scenára môjho života. Bude to omyl, veľmi milý omyl. Mohlo by ich byť i viac. Nehnevala by som sa." Vzdychla si Zuzana a obe sa rozosmiali. "To by som mohla povedať skôr ja, nemyslíš?" Oponovala jej Jana a konečne otvorila dvere svojho bytu.