December. Hladina Dunaja šeroslepá. Oblaky nízko, svetlo preteká. Fotóny voľne poletujúcich feromónov. Ešte ho cítim. Vôňu. Zahla za roh, chvíľu sa pasovala s kávou, káva to vzdala, idem po čuchovej stope, borím nos do jeho krku. Odchádza.

Milovať. Stať sa zraniteľnou. Zraňovať.

Ja, majster sveta na nezávislé, noblesné prežívanie. Pustila som ho blízko, priblízko. Až do nosa a ďalej. Viem jeho tvár vyhmatať i poslepiačky, už nikdy neodíde. Ibaže by som vymenila byt, charakter a spomienky. Až tak ďaleko. Opečiatkovaná, dobrovoľne spútaná, chvíľami poddajne splývajúca v záchvatoch nekonečnej nehy, inokedy zvieratko v klietke, vedomé si nemožnosti cúvnuť. Ako na špagáte. Má ma celú a ja sa dobrovoľne dávam. Dobrovoľne, nemám na výber. Bola by to voľba podobná nedýchaniu.

Len občas poodstúpim.

Tie nekonečné autointerview. Aha, spí tu. Kto? On. Kto to je? On. A čo tu robí? Spí. Prečo, veď ťa už takmer spoznal? Neviem.

Tulipán, voľne pohodený v priamkach zo žalúzií a snov. Vymeniť vázu. Oprať koberec. Vydrhnúť hrnce. Pamätať, paradajková polievka len s burizónmi, vážení.

Som šťastná. S ním. Nešťastná bez neho.

Tak jednoduchá riekanka.