Bála som sa. Strašne som sa bála. Bála som sa tak veľmi, až som skoro zatratila rodnú hrudu. Bála som sa až tak, že som skoro ... neprišla. Neprišla domov. Ale bolo to hlúpe, no keby ste zažili veci tvoriace históriu môjho sveta, keby ste poznali to, čo nepoznáte, pochopili by ste... Bála som sa, no známe svetla v tme, premena podtónu stále rovnakých myšlienok, známe siluety budov, známa vôňa... to všetko a ešte viac upokojilo moju dušu. Hoc nie úplne. Musel prísť ten zlomový okamih rodinného krbu, ktorý doplnil kúsok skladačky. Domov po tak dlhom čase, za oknom tancujúce snehové vločky, známy a predsa nový hebký čierny kožuštek, či zúfalé vytie na mesiac a teplý pohľad verných očí. Domov...

                Nekonečné množstvo prekvapení. Tváre priateľov, o ktorých už len letmo informuje facebook, rozhovory, objatia, smiech, radosť... priatelia. Ďakujem za tak nečakane úžasnú sobotu, za to, že hoci sa nevídame často aj tak mi dávate pociťovať to puto, za to, že nepálite mosty, za to, že ste PRIATEĽMI.

                Akoby toho nebolo už aj tak mnoho - ešte jedna milosť. Božia milosť. Jeho dotyk v čase, keď som už prestávala čo i len dúfať, že som hodná odpustenia, že si zaslúžim ďalšiu šancu. Chvála ti Pane, že vo svojej veľkosti sa skláňaš nad nami úbohými, že nás tak miluješ...

                A potom prišiel dážď... Práve vtedy, keď kalich duše až po okraj naplnila radosť a smiech. Práve vtedy prišiel. Nečakane. Ako skazonosný mor.

                Návrat do miest ubíjajúcich. Tých, na ktorých možno chcú viac, než dokážeme. Miest temných, vlhkých, plných ľudí. Plný opustených ľudí. Alebo to len ja sa tak cítim? Namiesto toho, aby som sa ďalej tešila na stretnutie, namiesto toho, aby som sa tešila z krásneho víkendu, namiesto toho, aby som mala úsmev na tvári, sledujem, ako praská naplnený pohár. Praská a vyteká. Snaha o nadviazanie kontaktu s ľudskými bytosťami končí fiaskom. Tiché blúdenie miestom plným bytostí. Smútok skrytý pod červeňou dáždnika.

                Znovu v koži devy, ktorá stratila to, čo našla, chvíľu bola skoro sebou, chvíľu sa cítila skvelo. V koži devy, ktorá prestáva veriť, že to všetko zvládne, tej, ktorá stráca sny pri chôdzi, tej, ktorej vlhnú oči v daždi, tej, ktorá sa nemá komu vyrozprávať. Sklamaná, zničená svetom vôkol. A za všetko môže dážď...

(23:36 / 14.3.2010 / Žilina)