Pozeral na všetky strany, no nič nevidel. Až napokon. Zbadal, ako sa jej károvaný kabát mihol na rohu pekárne, jedinej budovy, v ktorej sa svietilo.

Šprintoval tým smerom, znova však stihol len kabát miznúci za rohom. Možno to ani nebol kabát, možno to bola len čiara, ktorú za sebou vyrezávala do vzduchu, fialová čiara, ktorú mala vždy v pätách. On tú čiaru vdychoval a sľúbil si, že prestane fajčiť. Myslel, že mu explodujú pľúca, skurvené cigarety!

Rovnako bol na tom aj jeho mozog. Hrozilo preťaženie. Pracoval na plné obrátky a produkoval tony otázok, no ani len gram odpovedí: Ako? Snívam? Šibe mi? Je skutočná? Prečo beží? A prečo bežím ja debil za ňou? Je to vôbec možné? Nevypil som toho včera trošku priveľa?

Všetky tieto otázky a ešte aj zopár naviac si zobral so sebou aj za roh, za ktorým nechal akurát tak svoje pľúca. A asi aj rozum. Skamenel od prekvapenia, kde civel na nekonečnú pustú uličku a JU!

Ako to začalo