Píšem. Len tak, aby som sa vypísal z trápneho pocitu a potreby objať ťa, aj keby si tu už dávno nebola.

Cesta k samému sebe je nekonečná, vravieval priateľ, zenový budhista a oddaný existencialista. Nikdy som nechápal, ako tieto dva prístupy k životu spolu súvisia, ale už dávno som sa zmieril s myšlienkou, že nemusím rozumieť všetkému. Úprimne povedané, je mi odvtedy o niečo ľahšie.

-         Je to ako, keď hodíš kameň do vody.- vravieval – Kruhy a samé kruhy. Jeden vytvára ďalší a ten zas ďalší. Donekonečna . A potom zaniknú. Naraz.-

Nikdy som nejako zvlášť špeciálne nesledoval kruhy na vode. Aj keď sme sa ako deti hrávali na jazere mojou prioritou bolo hodiť čo najviac žabiek. Vyhrával som. Takmer vždy. Vlastne vždy.

-         Ľudia sa navzájom ovplyvňujú. Zasahujú svoje životy navzájom ako meteority, zasahujú sa, horia a vybuchujú a vždy sa ovplyvňujú. Zanechávajú na sebe stopy.  Rozumieš? –

Nerozumel som.

Vracal som sa ráno, unavený zo všetkých lások a prebdených zbytočných nocí, unavený sám zo seba a zo života a netúžil som po ničom. Stav dokonalosti, povedal by môj priateľ.

Stav zúfalstva, povedal by som ja.

Do cesty sa mi priplietla žena, vlastne dievča, nebola ani krásna ani osudová.  Taká, čo vás stretne len raz za život, alebo ani to nie, pohltí  vás, vysaje z vás všetku energiu, rozmliaždi na kúsky a nechá ležať na ulici bez dychu. A niekedy tam zostanete ležať do konca života. To rozhodne nebola.

-         Nemáte oheň?- pýta sa a ja si uvedomujem, že starnem. Zvláštne, ako starneme vykaním.

-         A cigaretu? – dodá hneď, ako si všimne, že začnem pátrať po vreckách. Pousmejem sa nad nelogickosťou jej želania.

Vyťahujem balíček cigariet a zapálim jej. Nie, nie je k ani zaujímavá. Typ žien, ktoré vystihuje slovo všedná, priemerná, tvár, ktorú si akosi nikdy nedokážete poriadne zapamätať Dokonale obyčajná. Strasie ma. Ak niečo naozaj nemám rád, tak je to priemernosť

Pozerám, ako potiahne prvý krát z cigarety a keďže je moja misia skončená, odchádzam.

-         Mohol by ste ma vypočuť? –

-         Vypočuť? – nikdy som si nemyslel, že by som bol nejako zvlášť pozorný k ľuďom a už vôbec nerád som prejavoval o nich záujem. Paradoxne ľudia vo mne často hľadali útechu, porozumenie. Najmä ženy. Márne – Čo mám ako vypočuť?-

-         Môj príbeh. –

Takže príbeh. Chvíľu som mlčal a rozmýšľal, čo má asi človek robiť v prípade, keď stretne na ulici nad ránom blázna. Má utekať alebo sa poddať na chvíľu bláznovstvu?. Nikdy nikomu nepomáham, druhí ma obťažujú a myslím si, že každý si má pomáhať sám. Je ponižujúce žiadať o pomoc. Neviem, aké to je vnímať a vidieť iných. Nepotrebujem to.

-         Áno, rád si vypočujem tvoj príbeh. – počujem sa, ako hovorím. Dobre. Zvedavosť a egoistická potreba rozšíriť svoju zážitkovú  zbierku o  nový prírastok vo mne zvíťazila. – Tak rozprávaj. –

-         Dobre, ale nie tu. Tam. – ukazuje na lavičku na kraji pešej zóny a vyberie sa k nej.

Nasledujem ju. Naozaj je strašne obyčajná.

-         Miloval ste niekedy? – obracia na ma oči a prvý krát sa vidíme tvárou tvár.

-         Chcela si rozprávať, nie pýtať sa. –

-         Ja som milovala......-

Pomóc, začínam sa šialene nudiť po prvých dvoch slovách, takže akože o láske? O citoch? To ľudia naozaj nepoznajú nič iné, len v jednom kuse niečo cítiť, prežívať. Zamilovávať sa a trpieť a zostávať nenaplnený? Je mi z toho na nič. Strávim ráno počúvaním banálneho príbehu pubertálnej slečny, ktorú opustil jej frajer a možno ju ešte aj nabúchal a ona sa z toho nevie spamätať a bojí sa to povedať doma a teraz nevie, čo robiť.

-         Ja som milovala, vlastne to ani nebola láska. Bola som zamilovaná do niekoho, kto moje city neopätoval.....-

 Idiot!  Som nekonečný idiot, takže tu sedím a počúvam najbanálnejší príbeh sveta, ktorý sa donekonečna opakuje už po milióny rokov vždy a vždy v tej iste podobe. Pozriem si ju bližšie. Koľko má rokov. Pätnásť? Šestnásť? Práve sa prebúdzajúca naivita. Už si ani nepamätám, kedy som mal pätnásť rokov. Štyridsiatnik, ktorý nad ránom počúva príbeh sopľavého dieťaťa.

-..a keď som mu povedala, že je muž, s ktorým chcem žiť a zostarnúť, vysmial sa mi. A povedal, že on chce zostarnúť s niekým iným a že mu mám dať pokoj a mám zmiznúť z jeho života....-

Pomaly je na konci, asi mi ušla podstatná časť príbehu. Ako sa volal? Koľko mal rokov? Ako dlho to trvalo? Využíval ju? Alebo ju mal rád kým ona sa topila v nekonečnej zamilovanosti? Za chvíľu skončí, pustí slzu, dve. Vlastne sa divím, že ešte neplače a ja sa postavím s pocitom prvého dobrého skutku v mojom živote a pôjdem sa domov vyspať. Vypočul som človeka v núdzi. Teda takmer. Ale na začiatok stačí.

-         Ďakujem, že ste ma počúval.  Pomohol ste mi. – zdá sa mi, že sa usmeje. Chvíľu sa na mňa pozrie a odchádza. Zanechala tu všetok svoj žiaľ a ako prebudené mláďa veselo hopká za ďalším životným sklamaním.

Uľavilo sami a zberám sa na odchod. No niečo tu nesedí. Čo to je? Oči. Jej pohľad, keď sa na mňa dívala a hľadala útechu. Niekde v posledných zásuvkách môjho mozgu sa trasie spomienka, niekoľko spomienok, stovky spomienok. Oči. Oči sklamaných lások, ktoré preplávali mojim životom a ani jedna nezakotvila.

Sme planéty, sme meteority, narážame jeden do druhého a zanechávame na sebe stopy. Nekonečné stopy.