Priznám sa, neviem, prečo sa marcu hovorí Mesiac knihy... ale ak malo jeho vyhlásenie kedysi dávnejšie niečo spoločné s J. A. Komenským, a teda aj s učiteľmi, potom by som tomu rozumela celkom dobre. Tento článok som písala dávnejšie, ale oprášila som ho a ponúkam na prečítanie možno aj preto, že som nedávno počula zaujímavú reláciu, ako môže zmodernizovaná školská knižnica slúžiť nielen žiakom a učiteľom, ale aj širšej občianskej verejnosti...
„Knihy ako najvernejší priatelia rady s nami besedujú, hovoria s nami úprimne, otvorene a bez pretvárky o všetkom, o čom chceme, poučujú nás, dávajú návody, povzbudzujú, utešujú a veci nášmu zraku veľmi vzdialené predkladajú nám ako prítomné. Aká podivuhodná je moc, vznešenosť a priamo božskosť kníh! Keby neboli knihy, boli by sme všetci celkom nevzdelaní, pretože by sme nepoznali minulosť, nevedeli by sme o veciach božských ani ľudských. A keby sme aj nejaké vedomosti mali, boli by to bájky, nestálosťou ústneho podania tisíckrát premenené na niečo iné. Aký sú teda knihy božský dar venovaný ľudskej mysli!“
Tieto a ďalšie vety na tému „Ako dômyselne používať knihy, hlavný nástroj vzdelania“ majú už patričný vek. Odzneli z úst J. A. Komenského vo veľkej sieni potockej školy 28. novembra roku 1650. Je obdivuhodné, ako presne, ako výstižne sa prihovárajú aj našej dnešnej dobe! Obhajujú múdrosť, vzdelávanie, poznanie. Toto posolstvo uznávaného „učiteľa národov“ nestratilo dodnes svoju aktuálnosť. Hoci sa ľudská spoločnosť za tých 360 rokov značne zmenila, atribút vzdelanosti človeka má nadčasovú platnosť.
Vravieť o vzdelaní, alebo lepšie o vzdelávaní však nemožno bez školy, bez škôl a hovoriť o škole, to znamená hovoriť aj o žiakoch, aj o učiteľoch. V tom istom príhovore Komenského sa nájdu i tieto vety: „A teda milujme školy, milujme aj knihy, dušu škôl , pretože ak školy nie sú oživované knihami, sú mŕtve.“ Mŕtve sú aj vtedy, ak nemajú svojich žiakov, ak nemajú žiaci svojich učiteľov, neboli by životaschopné, ak by učitelia nevedeli, čo majú učiť, ak by z rôznych dôvodov – neučili.
Často sa po tieto dni hovorilo aj hovorí o školách. Nedávno písali maturanti testy aj písomné práce, ktoré sú už súčasťou maturity, deviataci majú za sebou monitoring vedomostí zo slovenského jazyka a matematiky, známe sú podľa zápisu počty budúcich prvákov, stredné a vysoké školy predkladajú svoju ponuku študijných odborov na nový školský rok.
Veru, škola má pre každého z nás celkom istú podobu, predstavu, zrkadlo, spomienku. Bolo alebo je to miesto, kde sa každému rôznym spôsobom ponúklo, alebo práve teraz dostáva - vzdelanie. (A možno... iste? ... aj niečo naviac) Tí, ktorí ho poskytujú či sprostredkovávajú, nemôžu byť svojim žiakom a študentom ľahostajní. A iste ani žiaci a študenti im. Je to vzájomný a živý vzťah. Funguje veľakrát až za hranice školských rokov. Veď či si nepamätajú učitelia svojich žiakov? A čo my, ako žiaci, (hoci už bývalí) – koľkých svojich učiteľov si pamätáme a pripomíname aj po rokoch! Možno je to prvácka pani učiteľka alebo prísny učiteľ matematiky, možno správny telocvikár alebo trochu roztržitý učiteľ botaniky.
Aj Rača má viacero „svojich“ učiteľov a učiteliek, na ktorých spomínajú celé generácie ich žiakov. Len si skúsme pripomenúť ich mená – pani učiteľka Fedorová, Nízka, Krušpánová, Holčíková, Kováčová, Poláčeková, Lišková, Lednárová, Vachajová, Runová, Uhnáková, pán učiteľ Moravčík, Zámečník, Lopašovský, ale aj manželské dvojice učiteľov – Chyžnajovci, Bielekovci, Miklošovci, Záhorskí, Annerovci a iste by sa dalo takto menovať ďalších a ďalších a spomínať pritom na veselé i vážne príhody zo školských lavíc. Ani nie tak dávno si žiaci račianskych škôl na podnet MO MS a Školského úradu zaujímavým medziškolským projektom pripomenuli roky učiteľovania v Rači známej slovenskej spisovateľky Zlaty Dônčovej.
28. marec neprestal byť Dňom učiteľov a rovnako neprestalo byť pre celú širokú pedagogickú obec aktuálne posolstvo J. A. Komenského: „Prírodu skúmaj! Z kvetu býva plod. Človeka skúmaj a veď k vedomosti, lebo múdrosť je vernosť dobrým citom v každom z nás.“ A možno by sa dal pridať aj ešte starší výrok o vzdelaní z veľkomoravských legiend o sv. Konštantínovi: „Múdrosť žiari viac ako slnko. Prikázanie je kahanom, ale naučenie, to je svetlom.“
A čo knihy? Bolo o nich a nimi toľko povedané a stále sa hovorí, ak sa číta. Uvediem na záver len jeden z citátov, ktoré sa mi páčia:
Čítanie dobrej knihy je vlastne dialóg – kniha hovorí – duša odpovedá.
André Maurois
Komentáre
Dobruška, marec mesiac knihy je vraj na počesť Mateja Hrebendu...
Muselo to byť nádherné. Predstavujem si, ako šiel z dediny do dediny, mal už svoje vybrané miesta, kde sa zastavil, ľudí, ktorí ho s radosťoi vítali, dali mu ubytovanie a jedlo, kým čítali jeho knihy...
Teším sa na dnešné stretnutie. :))
Ejha, na Hrebendu som akosi pozabudla...
Marec vraj už nie je mesiacom knihy...
Krásny článok,
Donútila si ma spomenúť si na môjho prvého učiteľa Zdenka Mázora. Aj keď mi nikdy neublížil, mali sme z neho , ako veľkého chlapa strach. Potom to boli Pavol Florovič- ktorí 4 mojich spolužiakov "promoval" v deviatej triede ukazovázkom, lebo sa podpísali vedeckými titulmi. Na nezabudnuteľného matikára na gympli Jána Adamíka. Síce farboslepý, ale s fantastickou pamäťou na čísla. Na ďalšieho matikára z VŠ Petra Ivana. Silnú osobnosť, pretože ako mladý , už trpel "trasľavou" chorobou. Anton Puškár, v dobe môjho štúdia jeden z najmladších profesorov. Jeho prednášky boli dôvodom mojej špecializácie.
Nespomenula som všetkých, aj keď si ich mená pamätám. Všetkým zo ZŠ v Jastrabej, z gympla v Kremnici, zo Žlilinskej univerzity cez tvoj hodnotný článok gratuľujem!
Milá marthabielska,
Prajem všetko dobré.
Vasi, pozdravujem a som rada, že
Učenie je zaujímavý proces a súhlasím s Tebou, že sa darí len vtedy, ak chcú obidve strany - tá, čo sa učí, aj tá, čo je poverená učením.
Som rada, že si sa ohlásila.