Ležala som na terase. Opichaný chrbát sa pomaly uvoľňoval. Tabletky spôsobovali miernu nevoľnosť. Hlava sa  prestávala krútiť. Pokúšala som sa zaspať s nádejou, že keď vstanem budem cítiť nič.  Nakrútila som si budík, aby som neprespala celé popoludnie, keďže to dopoludnie nestálo za veľa. Po dvoch týždňoch bolesti som navštívila lekára, kde som pochopila prečo ich tak neznášam. Neznášam tam to čakanie, tupé hladenie do steny a neustále kontrolovanie dverí s otázkou v očiach kedy vyslovia moje meno. Im to trvalo hodinu po termíne a jemu dva týždne. Pípol telefón.

„Ešte si na ihrisku, alebo máš chuť aj na mňa...“

Pôvodne som chcela odpovedať „Na teba? Na teba stále...“, ale nebola by to pravda. Pristúpila som k tomu čisto pragmaticky, a tak som len napísala „to znie ako plán, kedy a kde.“ Potrebovala som sa s ním stretnúť tak či tak a či to bude v posteli, alebo za stolom je jedno ako mi raz niekto v minulosti povedal: „Place does not matter, person does.“ Pokračovali sme vo výmene stručných inštrukcii a o hodinu som klopala na dvere číslo 550. Pred rokom to bola izba číslo 531. Povedal, že ho potešilo, keď som mu pred dvomi týždňami navrhla miesto u mňa. Povedala som len: „Je jedno aká je to posteľ.“  Bozkávali sme sa. Rád sa so mnou bozkáva. Rozmýšľam, či aj ja sa s ním rada bozkávam. Prišla som na to, že už nie, že je to fajn, ale nie je to nutné. Nie je to nutné k uspokojeniu toho kvôli čomu sme obidvaja prišli. Niekde som čítala, že kurvy sa neradi bozkávajú. Asi začínam rozumieť prečo. V posteli som myslela viac na seba ako na neho. Celé to trvalo 30 minút. Zbytok času, presne tri hodiny,  som preležala v posteli s nohami na stene a on presedel v kresle pod oknom. Popíjala som minerálku a kecali sme o živote.

Opýtal sa ma prečo som sa neozvala. Povedala som len, že to nepovažujem za vhodné, že nemám rada nečakané prekvapenia v podobe tretích strán. Povedal, že môžem, že toto číslo mám len ja a pár nemenovaných osôb, že telefón je písaný na bezdomovca. Ocitla som sa v zozname bizarných osôb malej bratislavskej dediny. Možno aj ja som taká bizarná postavička. Náš „vzťah“ bol tiež označený za bizarný. Tak nejako to povedal. Bizarný vzťah založený na vzájomnom obchádzaní. Keby sme tak veľmi chceli byť spolu, tak sme, ale vo svojej podstate sme to asi nikdy nechceli. Našim vzájomným stretávaním sme len plátali naše predchádzajúce viac vydarené alebo nevydarené vzťahy. Vždy, keď sme sa trošku viac k sebe priblížili, hneď sme zutekali. Prvé roky on a neskôr ja.

Hmm.

Opýtala som sa ho, prečo mu to pred piatimi rokmi trvalo dva mesiace, kým vedel čo chce. Povedal, že sťahoval bývalú. Sťahovať bývalú v jeho očiach znamená kúpiť byť a auto. Uškrnula som sa a sucho zahlásila, že by som sa mala stať bývalou, že by som z toho aspoň niečo mala. Neskôr som dodala, že to bol žart. On to ani nijako inak nebral, ale mne preletelo hlavou, že by to nemuselo byť zlé, aby sa konečne niekto o mňa postaral a nemusela som nič riešiť. Napadlo ma do pekla s vydrbanou hrdosťou k čomu mi vlastne je, len mi zbytočne komplikuje život. Potom som len povedala, ale ja nežartujem, chcela by som, aby sa niekto o mňa postaral a on povedal, že nie, že ja taká nie som, že nie som prototyp žienky domácej a ja som si uvedomila, že ma za tých deväť rokov vôbec nepozná, že nevie o mne absolútne nič.

Bavili sme sa o alfa samcoch a samiciach. Povedal, že som alfa. Povedal, že alfa samica a alfa samec sa k sebe nehodia, že ku mne sa hodí beta. Oponovala som argumentom,  že výnimky existujú, a že sa dá vytvoriť alfa pár. Keď sa povie alfa jedinec, predstavím si vlka. Vlk je monogamné a verné zviera, ktoré si svojho životného partnera či partnerku vyberá už v prvom roku života, a tak si predstavujem ideálny alfa pár. Problém je, že alfa samce na zemi v podobe ľudských jedincov, nemajú od tých zvieracích veľa spoločného. Ľudské alfa samce sú pekné prasce, žiadni vlci.

„Stretol som nášho spoločného známeho, bavili sme sa o tebe,“ spomenul. Naprázdno som preglgla a čakala čo z neho vyjde. Spisovateľ sa ma svojho času snažil dostať do postele. Viedli sme nekonečne dlhé intelektuálne debaty a popri tom rozoberali teóriu ideálneho mileneckého vzťahu. Ostali sme kamaráti. Raz som potrebovala kúpiť narýchlo darček pre svojho šéfa a on ho kúpil. Nezobral si odo mňa peniaze. Neskôr sme sa stretli o tri mesiace, chcela som mu opäť zaplatiť,  povedal, aby som si kúpila jeho novú knihu a ja som mu to sľúbila. Nakúpila som asi desať výtlačkov, náhodne ho raz stretla na ulici, pozvala k nám a dva dni pred Vianocami u nás v kuchyni mi podpisoval knihy aj s venovaním pre mojich známych. Jedna z nich bola aj pre Merlota..

A teraz sa stretli, predpokladám na nejakej oslave v spoločnosti svojich manželiek. Zoznámili sa tam. Jeden povedal, mám tvoju knihu aj s venovaním a druhý si asi spomenul, kedy to venovanie písal. V ten mesiac boli obidvaja v tej istej kuchyni a zoznámila som ich so Severanom. Bizarné.

Hlavou mi prebehlo, či si povedali, že jeden ma intenzívne balil a druhý so mnou spáva, ale to si asi vlci nehovoria, ale prasce áno.  Vzápätí prišiel s nápadom usporiadať spa párty v hoteli Albrecht. Povedala som: „Jasné, ty dovezieš potencionálne bety pre mňa a ja pre teba.“  Oponoval, že nie, že on tam bude so mnou a ja som len skonštatovala, že to nie je dobrý nápad, že treba myslieť na tretie strany. Fakt asi nebudem normálna, namiesto toho, aby so myslela na seba, myslím na tretie strany a v duchu sa pýtam, kto myslí na mňa. Asi kamaráti.

Zložila som nohy zo steny. Posadila sa. Pozrela na neho a uvedomila si, že mi je ho ľúto a opýtala, kedy musí ísť. Pred siedmou. Povedal pred siedmou.

Napadol ma kruhový objazd. Niekto povedal, že som v kruhovom objazde a možno je načase vyjsť, ale neviem či to naozaj chcem. Asi sa mi tam ešte páči, aj keď mi to dáva menej a menej.

Odišla som a vo výťahu napísala správu s jasnou inštrukciou. Moja prvá jasná inštrukcia. Celkom som zvedavá, čo z nej bude, či z neho budem niečo mať...

Prišla odpoveď.

Inštrukcia prijatá.

Vlci a prasce. Prasce a vlci.

A kto som ja?

Kedysi som si myslela, že labuť...

Ale teraz neviem.