EKONOMICKO-SPOLOČENSKÉ ZMENY, KTORÉ SA UDIALI OD ČIAS LEVA XIII. A ZÁKLADNÉ SMERY NOVÉHO SPOLOČENSKÉHO PORIADKU
Neblahé následky kapitalistického systému
Voľná konkurencia zničila samu seba; namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia a celé hospodárstvo sa tak stalo tvrdým a neúprosným. K tomu treba pridať také vážne škody, ako je zníženie dôstojnosti štátu, ktorý sa stáva poslušným nástrojom individualizmu, zatiaľ čo by mal byť slobodne nestranný a zameraný len na spoločné dobro a na spravodlivosť. V medzinárodných vzťahoch vyvreli dva prúdy: na jednej strane nacionalizmus a na druhej strane bankový internacionalizmus, ktorý spôsobil, že vlasť je tam, kde sa dobre vodí.
Kresťanské sociálne učenie ako jediný liek na kapitalizmus
Základné myšlienky učenia: Keďže je hospodársky poriadok založený predovšetkým na kapitále a na práci, treba, aby boli známe a uskutočňované princípy kresťanskej sociálnej filozofie, ktoré sa týkajú týchto dvoch prvkov a vzťahov medzi nimi. Takto, aby sa predišlo krajnostiam individualizmu na jednej strane a socializmu na druhej strane, treba hlavne pamätať na dvojitú - individuálnu a spoločenskú - povahu tak kapitálu resp. vlastníctva, ako aj práce. Vzťahy medzi nimi sa musia riadiť zákonmi tej najprísnejšej distribučnej spravodlivosti, ktorá sa opiera o kresťanskú lásku. Je nutné, aby voľná konkurencia, obmedzená v rozumných a spravodlivých hraniciach, a ešte viac ekonomická moc boli skutočne podriadené verejnej autorite v tom, čo sa týka výkonu jej právomoci. Napokon ustanovizne národov musia postupne prispôsobovať celú spoločnosť požiadavkam spoločného dobra, čiže zákonitostiam sociálnej spravodlivosti. To nevyhnutne dovedie k tomu, že taká dôležitá súčasť spoločenského života, akou je hospodárska činnosť, sa opäť obnoví v zdravom a dobre vyrovnanom poriadku.
Prvky spirituality práce
Práca je vždy osobnou činnosťou, actus personae, čo znamená, že sa na nej zúčastňuje celý človek, telo i duch, bez ohľadu na to, či je to práca telesná, alebo intelektuálna. Na celého človeka sa vzťahuje aj evanjeliové posolstvo spásy, v ktorom nachádzame veľa naučení - akoby zvláštnych svetiel - zameraných na ľudskú prácu. Je potrebné úsilie ľudského ducha, vedeného vierou, nádejou a láskou, aby sa konkrétnej ľudskej práci dal ten význam, ktorý má v Božích očiach a prostredníctvom ktorého vstupuje do diela spásy.
Druhý vatikánsky koncil učí: "Pre veriacich jedno je isté: individuálna i kolektívna ľudská činnosť ako taká - čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja, aby zlepšilo svoje životné podmienky - zodpovedá Božím úmyslom. Lebo človek, stvorený na Boží obraz, dostal príkaz podmaniť si zem so všetkým, čo v sebe zahŕňa, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo Božie meno všade na zemi."
Do slov Božieho zjavenia je veľmi hlboko vpísaná táto základná pravda, že človek, stvorený na Boží obraz, sa svojou prácou zúčastňuje na diele Stvoriteľa - a podľa miery svojich možností ho v istom zmysle ďalej rozvíja a dopĺňa tým, že postupuje stále ďalej v odkrývaní bohatstiev a hodnôt skrytých v celom stvorení. Túto pravdu nachádzame už na samom začiatku Svätého písma v knihe Genezis, kde sa samo dielo stvorenia predstavuje vo forme "práce", ktorú Boh vykonal v priebehu "šiestich dní", aby si na siedmy deň "odpočinul".
Ba ešte aj v poslednej knihe Svätého písma zaznieva ten istý tón úcty voči dielu, ktoré vykonal Boh svojou stvoriteľskou "prácou"; vyhlasuje sa v nej: "Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci" - podobne ako v knihe Genezis, ktorá opis každého dňa stvorenia končí zistením: "A Boh videl, že je to dobré."
Opis stvorenia, ktorý nachádzame už v prvej kapitole knihy Genezis, je zároveň v istom zmysle prvým "evanjeliom práce". Ukazuje totiž, v čom spočíva jej dôstojnosť; učí, že človek má prácou napodobňovať Boha, svojho Stvoriteľa, lebo nosí v sebe - on jediný - ten zvláštny prvok podobnosti s ním. Človek má napodobňovať Boha, aj keď pracuje, aj keď odpočíva, veď sám Boh mu chcel ukázať svoju stvoriteľskú činnosť v podobe práce a odpočinku. Táto Božia činnosť vo svete stále trvá, ako o tom svedčia Kristove slová: "Môj Otec doteraz pracuje...", pracuje stvoriteľskou mocou tým, že udržiava jestvovanie sveta, ktorý povolal na bytie z ničoho, a pracuje spasiteľnou mocou v srdciach ľudí, ktorých od počiatku predurčil na "odpočinok" v zjednotení so sebou v "dome Otca". Preto aj ľudská práca nielenže vyžaduje odpočinok každý "siedmy deň", ale ešte viac, nemôže spočívať iba v samom uplatňovaní ľudských síl vo vonkajšej činnosti, musí ponechať vnútorný priestor, v ktorom sa človek stále viac stáva tým, čím z vôle Boha má byť, a tak sa chystá na ten "odpočinok", ktorý Pán pripravuje svojim sluhom a priateľom.
Vedomie, že ľudská práca je účasťou na Božom diele, musí prenikať - ako to učí Koncil - aj do "bežných, každodenných prác". Lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, ako na užitočnú pomoc svojim bratom, ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách."
O sociálnej otázke II
22.08.2006 04:28:32
O sociálnej otázke II
Komentáre