Niekedy sa stáva, že mi v hlave vznikne myšlienka. Má krídla. Veľké krídla a tak si lieta. neustále,. nedá pokoj ani ju to nenapadne. Asi ma nemajú radi. stále otrravujú, vždy sa len zväčšujú až sa nezmestia. táto je príliž veľká, pridlho som ju ignoroval dosť hnusným spôsobom. Povedala si, že mi to nedaruje. už ani nelieta je taká veľká že nemá kde. Stále kričí aký som idiot. Že čo to robím so svojím životom, časom, priestorom, možnosťami. Že načo som si prešiel všetkými tými absurdnosťami ak teraz nikam nesmerrujem iba sa tak prevaľujem na mieste....

Z čoho sa skladá váš život? Celé dni? ja žijem ničím ako som si konečne si priznal... Jediné čo robím, je škola, pár dielov housa, a kamaráti. Nič čo by malo aspoň nejaký zmysel. Hocičo čo by mi dávalo pocit, že sa nebudím ráno zbytočne, že ma niečo čaká. Asi pred mesiacom som sa rozhodol. Nevystrčím nos z bytu pokiaľ nebude dôvod. Kašľať na ilúziu života. Prejsť časom, len tak sa prizrieť ako sa bezbolestne mihne. Vonku s kamarátmi, ktorí nimi ani vpodstate niesú čakať kým opäť zmizne slnko a ja si budem môcť ľahnúť s pocitom, že som to prežil. S pocitom, že moje dni niesú prázdne, smutným klamstvom... Od toho dňa sa začali dni predlžovať. Jeden bol dlhší ako ten druhý. V aute sa objavila pavučina, v mojej hlave diera. Cítiť každú jednu sekundu. je zaujímavé. Niesom stvorený na život o samote... Spoločnosť mi tvorili už iba Hesse, Camus, J. London, Bukowski a ešte pár mŕtvych chlapíkov spoločne s Benem, modrými horami, mobym, Johnom Lennom, Placebom, Dezom Ursinym, Jarom Filipom, Mňáága a Žďorb, Rišom Mullerom a iními... bolo to zvláštne. Privialo to chlad z dôb, keď som tu bol sám. Pochopil, že som sám. Ostatní, kamaráti, priatelia sú fajn, ale to nezaváži...Stále ostávajú mimo mňa....
Prešlo už niečo vyše mesiaca a nič. Vyčistil som si hlavu, začal školu a neprišiel na nič nové... a tak ostávam doma, občas výdem von, aby som nezabudol ako to tam vyzerá hľadám, kde by som mohol nechať otlačok svojho ja. Hoc aj len malý kúsok...  :)