Z čisto fyzikálneho a rozumového hľadiska je otázka ťažko riešiteľná, avšak naše srdce a cit nám dávajú v určitom zmysle ihneď správnu a jasnú odpoveď. Prečo? Pretože nie sú obmedzené rozumovo – hmotným ponímaním priestoru a času!

Rozum je nevyhnutnou súčasťou osobnosti človeka a nemožno ho samozrejme zatracovať. Ak sa však práve rozum stane rozhodujúcou a určujúcou zložkou našej osobnosti, potom je to tragédia, pretože týmto spôsobom ohraničíme svoju chápavosť obmedzenosťou vlastného rozumu.

Prvoradým však musí byť pre nás len a len náš duch, prejavujúci sa citom. Duch, prejavujúci sa citovými impulzmi! Cit musí stáť na najvyššej priečke v hierarchii našej osobnosti a všetko mu má byť podriadené. Teda i rozum.

Že tomu tak v skutočnosti ale nie je nasvedčuje i stavba ľudského mozgu, ktorého rozumový receptor, čiže takzvaný veľký mozog je omnoho väčší, ako receptor citu, čiže malý mozog.

Dokonalým svedectvom zhubnej nadvlády rozumu nad citom sú v skutočnosti i celé dejiny ľudskej civilizácie, popretkávané utrpením, vraždami, vojnami a biedou miliónov ľudských bytostí. Ku všetkému tomuto utrpeniu by ale nikdy nemuselo dôjsť, keby sa ľudia nepodriadili chladnému a vypočítavému rozumu a zachovali si v sebe aspoň štipku toho, čo sa nazýva cit.

Nesmierne a mnohoraké utrpenie ľudí počas dlhej histórie našej civilizácie nemožno preto vnímať, ako nevyhnutný vývojový proces, ale ako niečo chorobné, nezdravé a nesprávne, čo na tejto planéte vôbec nemalo a nemuselo byť, keby sa vývoj uberal zdravým spôsobom a ľudia boli ľuďmi citu, používajúcimi rozum len ako dobrý nástroj.

Áno, v nadradení rozumu nad ducha tkvie v skutočnosti všetko zlo, napáchané na tejto zemi! Je to zároveň i cesta k záhube celej našej civilizácie.

Všetky minulé vyspelé národy a civilizácie totiž padli jedine z tohto dôvodu. V ich začiatkoch bolo vždy spravidla veľa správneho a pozitívneho, teda aj primeraná miera citu, avšak čoraz viacej bujnejúci rozum tým všetkým postupne prerastal tak, ako popínavá rastlina obopína konáre svojho hostiteľa, aby ho nakoniec celkom zbavila svetla a udusila.

Vrcholnými výstrelkami rozumu, ktorý napokon vždy v histórii ovládol každú spoločnosť bola nemravnosť, bezuzdnosť, chamtivosť, bezprávie pod zdaním práva a tak ďalej a tak ďalej. Za týmito prejavmi už potom nasledovalo iba jediné: zrútenie! Zrútenie, ku ktorému napokon stačil iba nejaký vonkajší, zdanlivo bezvýznamný impulz.

Jediné, čo po všetkých týchto dávnych vyspelých civilizáciách pretrvalo bolo umenie! Či už ide o diela maliarske, sochárske, alebo literárne, ktoré sú živé aj po tisícročiach a stále nám majú čo povedať.

Prečo? Pretože v umení bol vždy prvoradý cit! Jedine ľudia citu totiž dokážu vytvárať večné a nehynúce diela. Ak by ale bola ľuďmi vložená podobná miera citu, ako do umenia, i do všetkých ostatných oblastí spoločenského života, mohli by byť aj v nich vytvorené hodnoty večné, nehynúce a po stáročia pretrvávajúce. Týmto smerom sa mali v skutočnosti uberať cesty civilizácie na planéte zem.

Všetko ostatné, postavené na rozume, je iba materiálneho druhu, obmedzené hmotným ponímaním priestoru a času a preto to nemá v sebe dlhého trvania a je len dočasné. Po nejakom čas musí prísť celkom zákonite zrútenie a upadnutie do zabudnutia.

V súčasnosti sa však blíži jeden z veľkých evolučných zlomov vo stvorení, ktorý spôsobí, že na tejto zemi dostanú priestor k životu už len ľudia duchovní. V súčasnosti prežívame obdobie veľkého triedenia, v Biblii nazvaného posledným súdom. Prejsť ním môžu iba ľudia, ktorí si i napriek všetkému, čo dnes prežívame, ešte dokázali zachovať zdravé, živé cítenie.

Tí však, ktorých vládcom vnútorného života je iba chladný rozum – otroci rozumu, ktorí uväznili vlastného ducha a jeho živé cítenie a nedávajú mu prejaviť sa, tým bude vzatá výsada ďalej žiť a vyvíjať sa vo stvorení.

Bude tak učinené preto, lebo by svojim chladným rozumárstvom bez citu ďalej iba škodili presne tak, ako to robili po celé stáročia. Takéto niečo však už nebude možné, pretože vo stvorení má konečne zavládnuť mier.

Veľkou otázkou pre každého z nás osobne zostáva, ku ktorej skupine patríme? Či k prvej, alebo k druhej! Ak ku prvej, nemáme sa čoho obávať, ale ak ku druhej, mali by sme sa urýchlene vynasnažiť zmeniť to a stať sa duchovnými.

Duchovnými, čiže ľuďmi ducha, u ktorých je práve duch, prejavujúci sa citom na prvom mieste. Ľuďmi, ktorí síce využívajú rozum, ale neklaňajú sa mu, nie sú jeho otrokmi a nestavajú ho na prvé miesto. V tomto totiž spočíva všetko zlo!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.