Je piatok, daždivý deň, všetci sa niekam ponáhľajú. Môj otec a ja sa ponáhľame vybaviť kopec vecí. Známi iba mávnu rukou. Neznámi (ak takí na dedine vôbec existujú) iba prejdú pomimo. Naším smerom idú žiaci. Sú v skupinkách. Dievčatá štebocú a smejú sa. Chlapci vedú dôležité diskusie. V uponáhľanom dni niekto v ružovom kabátiku si pomaly vykračuje. Mimo každej skupinky. Kráča sama. Pozastaví sa pri farbistej ohrade. Dobre si ju obkuká, upraví si ružovú čiapku a kráča ďalej. Pamätám si slová učiteľov a rodičov: ,,Starších máme zdraviť." V piatok to neplatilo, alebo je to zastaralé pravidlo, ktoré sa až tak často nepoužíva. Avšak, niekto v ružovom kabátiku prerušil ticho, keď roztiahol veselé ,,Zdravooooo". Niekto v ružovom kabátiku spestril upršaný deň, keď sa mi usmial. Až som zastala naprostred ulice. Opätovala som úsmev a veselé ,,Zdravoooo." Srdce sa mi zohrialo. Bolo to dievčatko s Downovým syndrómom. V tej chvíli som skomentarovala: ,,Kto má právo ohodnotiť, čo je normálne a čo nie je normálne?" Od tej chvíle veľa o tom rozmýšľam. My, ľudia, si tak ľahostajne vytvoríme rebrík hodnôt. Ak máš štíhlu, vytrénovanú postavu si ohodnotený ako normálny. Ak máš tuctovú tvár, si normálny. Ak máš motoriku ako si to spoločnosť predstavuje, si normálny. Ak toto nemáš, nepatríš do skupiny normálnych. Ak máš inú postavu, inú tvár a inú motoriku, nepatríš medzi sofistikovanú ľudskú rasu. Rasu, ktorá nezdraví ľudí. Tiež sofistikovaných a normálnych. Pre svoje vlastné dôvody mám naštudované čo vlastne Downov syndróm je. Lekári to ohodnotili ako abnormalitu. Zvážili, že predsa nepoznajú príčinu tohto stavu. A hlavne, záväzne odporučia matke, aby takéto dieťatko utratila. A áno, toto tiež patrí do rebríka, kde sú popísané charakteristiky normálnych ľudí. Keď niekto absolvuje dve fakulty, považujeme ho za nadmierne múdreho človeka. Keď niekto objaví nejakú novú vec, považujeme ho za génia. Keď niekto má iný výraz tváre, považujeme ho za abnormálneho. Pretože sme normálni a máme na to právo. Kto bol v ten upršaný deň múdry? Kto bol génius? Žiaci, ktorí dostali výbornú z matematiky? Alebo dievčatko v ružovom kabátiku, čo zdravilo všetkých ľudí? Čo ak génius znamená celkom niečo iné ako byť len Einstein? Čo ak je abnormálne vlastne učiteľ pre normálne? Čo ak to bolo tak naplánované, aby sme sa niečo od nich naučili? Čo ak im bolo dané to, čo my nemáme? Čo ak sú oni zdraví v tej oblasti, v ktorej sme my postihnutí? Deti s Downovým syndrómom dostali do vienka také pozitívne vlastnosti, ako schopnosť ľúbiť, spolupatričnosť, schopnosť tolerancie a empatie, bezprostrednosť, srdečnosť. Bez zábran používajú slová ako ,,ľúbim ťa, páčiš sa mi, mám ťa rád". Alebo veselé ,,zdravooo", keď stretnú neznámeho. Jedno dievča povedalo: ,,Zlé totiž nie je samo postihnutie - hoci by som ho aj ja radšej nemala - ale spôsob, ako s nami mnohí ľudia zaobchádzajú. A chceme, aby sme sa ani my nemuseli ospravedlňovať za to, že žijeme." Odsúdime na smrť človeka, ktorého nepoznáme. Avšak dôležité je, že na to, aby niekto mohol odsúdiť, potrebuje absolvovať fakultu a vysoký stupeň vzdelania. A potom sa v upršanom dni zjaví dievčatko v ružovom kabátiku. A zrúca rebrík nastolených hodnôt. A ukáže, že nepotrebuje byť ,,normálne".