Plná zamestnanosť

V komunistickom systéme všetko patrí všetkým, preto sa na tvorbe spoločného bohatstva musia všetci podieľať. Preto musel byť každý zamestnaný. Tí ktorí sa práci vyhýbali, dopúšťali sa trestného činu. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť práci, bola plná invalidita, preto bolo medzi Cigáňmi a kriminálnikmi absurdne veľa invalidov.
Plná zamestnanosť viedla k sociálnej nespravodlivosti, pretože nespravodlivo rozdeľovala tvorbu zdrojov pomocou následného paradoxu:

• Prezamestnanosť. Vzhľadom na to, že každý musel byť zamestnaný a v intenciách sociálnej spravodlivosti boli rozdiely medzi mzdami malé, ľudia sa snažili vysporiadať s touto situáciou v zmysle svojej prirodzenosti, teda za tie isté mzdy odovzdať pokiaľ možno najmenej práce. Preto bolo napríklad výhodnejšie byť zamestnaný v kancelárii, ako pri výrobnom páse. Pomocou úplatkov, rodinných vzťahov a iných stratégií sa ľudia pretláčali na výhodné pozície. Toto viedlo k enormnej prezamestnanosti v administratíve podnikov. Neraz dosiahol podiel administratívy k výkonným pracovníkom pomer 1 : 1. S tým súvisel aj tlak na vysokoškolské vzdelanie, ktoré neviedlo k lepšej kvalite vedy, ale k prezamestnanosti v administratíve. Pre zaujímavosť: v 15 miliónovom Československu bolo viac výskumných ústavov ak vo vtedajšom 50 miliónovom Západnom Nemecku, pričom výsledky týchto ústavov neboli vôbec porovnateľné.
  
• Nedostatok pracovných síl. V tejto súvislosti logicky vznikal problém, že robotnícke miesta v mnohých fabrikách boli poddimenzované.
  

Spravodlivé odmeňovanie

Ako som spomenul, príjmové rozdiely boli malé, aby nevznikali výrazné sociálne rozdiely. Pre zaujímavosť plat generálneho riaditeľa veľkého koncernu dosahoval trojnásobok priemernej mzdy. Plat ministra československej vlády bol ešte nižší.
Za tým je skrytý predpoklad, že tí, čo sú schopnejší, budú solidárni s tými, čo takéto šťastie nemajú a zrieknu sa časti svojej práce v prospech celku. Tento očividný nezmysel bol ovšem základným predpokladom úspechu komunistickej myšlienky.
Rovnostárske odmeňovanie logicky viedlo k tomu, čo lakonicky vyjadroval dobový vtip: keď sa štát tvári, že nás platí, my sa budeme tváriť, že pracujeme.
Vzhľadom na to, že hlavná zodpovednosť za kvalitu výroby a ekonomický úspech bola delegovaná na zástupcov pracujúceho ľudu (ako znela dobová definícia), teda na najvyššie orgány štátu, individuálna zodpovednosť v smere odhora dole bola stupeň za stupňom nižšia a nižšia. V praxi to značí, že nikto okrem vlády nebol za nič zodpovedný (o miesto mohol prísť čisto teoreticky, ale v praxi nie, pretože kto by si z jeho nadriadených dobrovolne robil problémy za tú istú mzdu), a tak sa prevažná väčšina ľudí „tvárila“, že podáva maximálny výkon.
Kým v kapitalizme si ľudia vymieňajú na trhu maximálne úžitkové hodnoty za minimálnu cenu, v komunizme si vymieňajú za stanovené sociálne spravodlivé ceny minimálnu úžitkovú hodnotu. V komunizme vzájomne ľudia obchodujú so svojou darebnosťou. Rovnostárske sociálne spravodlivé odmeňovanie logicky viedlo k úpadku ekonomiky v každom komunistickom štáte na minimálnu možnú úroveň. V našich pomeroch to značí neodškriepiteľný fakt, že kým pred druhou svetovou vojnou patrilo Československo do prvej desiatky najvyspelejších štátov sveta, po krachu komunistického štátu a otvorení sa svetovej ekonomike sme nemali na trhu čo ponúknuť a logicky sme spadli do úrovne rozvojových krajín. Komunisti neraz vykrikujú, že za ich panovania nemal štát dlhy, ale pravdou je, že svojím vládnutím spôsobili nielen tie dlhy, ktoré má terajší štát, ale aj dlh, ktorý vznikol nákladmi na prestavbu kultúry a vzdelania obyvateľov, na vybudovanie novej trhovej ekonomiky, teda to, čomu hovorím civilizačný dlh, a ten len pre Slovensko môže dosahovať bilióny bývalých korún československých. Do civilizačného dlhu možno zarátať:

• dlh, ktorý vznikol morálnym zastarním výrobných podnikov a výrobných technológií oproti svetovému vývoju,
• dlh, ktorý vznikol stratou svetových trhov,
• dlh, ktorý vznikol zaostávaním vedecko-technologickej vývojovej základne,
• dlh, ktorý vznikol tým, že prinajmenšom jedna generácia bola naučená získavať zdroje a postavenie podvodom a chytračením, nie bojom v hospodárskej súťaži, čo dodnes vedie k psychickej drogovej závislosti na štáte a s tým spojenými ekonomickými stratami,
• dlh, ktorý vznikol tým, že po páde komunizmu bola väčšina súkromných zdrojov spotrebovaná na nákup nedostatkového tovaru z kapitalistickej cudziny, čo viedlo k podstatnej časti dlhu, ktorý teraz vykazuje štát a
• dlhu, ktorý vznikol pri nevyhnutnej transformácii k súkromnému vlastníctvu v privatizácii, teda dlh, ktorý nakoniec skončil v Konsolidačnej banke a má dnes hodnotuviac ako 6 miliárd eur.
  

Hlavným dôsledkom spravodlivého systému odmeňovania je nedostatkový trh, nedostatkový kvantitatívne, kvalitatívne a aj štrukturálne. Produktivita práce (teda mnpžstvo vyprodukovanej práce na jedného pracujúceho za jednotku času) v Československu oproti západnej Európe dosahovala 40%. Prirodzene tomu zodpovedala aj miera celkového vyprodukovaného bohatstva. Na trhu bol nedostatok skoro všetkého, okrem základných potravín, ktoré pri nízkej fertilite obyvateľstva v pomere k celkovej obrábanej ploche bolo možné aj pri minimálnom pracovnom úsilí zabezpečiť. Ale inak chýbalo skoro všetko, na mnoho vecí bolo treba dlho čakať a všetko bolo v nízkej kvalite.
Zaujímavý je štrukturálny nedostatok na trhu, pretože ten viedol k pre komunistický systém typickej sociálnej nespravodlivosti. Mnoho výrobkov (hlavne elektronických, módnych, ale aj veľa druhov potravín) bolo nedostatkových, preto tí čo ich vyrábali, alebo predávali, boli „pri zdroji“, z čoho pochopiteľne profitovali, teda narúšali rovnosť v príjmoch navýšením pomocou dodatočných príjmov zo sprostredkovania predaja. Tie jednak boli pomerne často naturálnej povahy (mäsiar odloží krásne bravčové karé opravárovi auta, výmenou za kvalitnú opravu alebo nedostatkovú súčiastku), jednak u tých drzejších navýšením štátom stanovenej sociálne spravodlivej ceny o poskytovateľov profit, úplatok, dýško, všimné alebo ako sa to všetko volá. V niektorých povolaniach (lekár, mäsiar, autoopravár…) tieto príjmy niekoľkonásobne prevyšovali sociálne spravodlivý rovnostársky príjem. Iste, boli aj tzv. poctiví ľudia, ale darwinovský tlak prírodného výberu postupne vyselektoval na kľúčové miesta ľudí s určitými prirodzenými vlastnosťami, ktoré by sme mohli súhrnne označiť ako asociálne. Existovala doslova mäsiarska, autoopravárska, lekárska a iná typológia. Kľúčové pre normálny život v komunistickej spoločnosti bolo byť čo najbližšie pri spoločných nedostatkových zdrojoch. Od toho závisel spoločenský status, teda umiestnenie v hierarchii svorky.
Kým v kapitalizme je korupcia chorobný a nesystémový spoločenský jav, v komunizme je integrálnou a neoddeliteľnou systémovou vlastnosťou. Napokon aj v kapitalizme je korupcia možná iba tam, kde sa rozdeľujú spoločné zdroje, teda na rôznych úrovniach štátu. V komunizme štát a spoločnosť sú jeden celok, preto je korupcia neoddeliteľná od fungovania spoločnosti. Korupcia je jednoznačne nerovnostársky prvok, pretože uprednostňuje v rovnostárskom prostredí jedincov s určitými konkrétnymi vlastnosťami, teda asociálov. Dá sa povedať, že v komunizme je štátny aparát, ale aj bežné ekonomické fungovanie maximálne prerastené a riadené asociálmi, ktorí tým pádom tvoria elitu spoločnosti. Nie je náhodou, že po páde komunizmu v masovom procese rozdávania majetku mali odkiaľ vznikať zločinecké, alebo prinajmenšom asociálne mafie.

---

Zajtra pokračujem rozborom sociálnej spravodlivsti v otázkach sociálnej starostlivosti štátu o občanov.