...stekajúce slzy ju šteklili na krku. Ledabolo ich zotrela chrbtom ruky, a naďalej ležala v tme s otvorenými očami privykajúcimi si na zlé svetelné podmienky. Zaostrila pohľad a sledovala nejasne sa črtajúce dosky konštrukcie svojej poschodovej postele. Vlasy na spánkoch sa jej lepili od potu. Prevalila sa na bok, už od detstva mala (podľa nej) hlúpy zvyk; nevedela zaspať inak, ako na pravom boku. Spi. Zaspi. Nedalo sa. Po niekoľký krát si v duchu nadávala, za svoju záľubu v dlhom spánku počas víkendov. Vlasy zozadu si prehodila cez ucho a na krk. Aj to bol hlúpy zvyk. Do ucha mi môže vletieť mucha. Čo keby ma do krku pokúsal upír? Nikdy nevieš, čo číha v tme. Ešte sa posunula bližšie k stene. Áno, pod posteľou je tá ruka, vystrčí sa a schmatne ťa za trčiacu nohu. Schmatne ju a zožerie, áno. Zoe sa konečne začalo driemať. Podvedome to vnímala a tešila sa z toho. Dlhšie by sama so svojimi myšlienkami ostať nedokázala.