Všeličo sa u nás rýchlo ujme a stane sa módou, a tým pádom stratí na hodnote. Napríklad taký standing ovation. Teda potlesk postojačky na konci divadelného predstavenia. Prvý raz som ho zažil pred dvanástimi rokmi v Toronte. Boli sme tam na našom prvom americkom výjazde za krajanmi, a čo je standing ovation, to sme vôbec netušili. Krajania sa bavili spontánne, cez prestávku nás dokonca prišla jedna dáma upozorniť, že v dialógu o telefonovaní sme vynechali vetu, ktorú si pamätala spred vyše dvadsiatich rokov. A na konci, na naše prekvapenie, obecenstvo tlieskalo postojačky. Priznám sa, bol to pre nás silný zážitok. Onedlho sme hrali v Prahe prvý raz Cyrana vo vinohradskom divadle a na konci obecenstvo tlieskalo postojačky. Kolegovia z Astorky boli prekvapení, niečo také sa im stalo prvý raz, neboli na to zvyknutí. Stoja, videli ste, stoja, šepkalo sa v zákulisí. Asi je tam nejaký Kanaďan, spomenul som si na Toronto. Nežartuj, karhali ma. Po predstavení som vyšiel pred divadlo a tam stál Jozef Mára z Toronta a so slzami v očiach hovoril: "Pane Lasico, bylo to nádherný, já vstal první!"
        Na tento import z Ameriky sme si zvykli rýchlo aj na Slovensku. Koniec koncov, je to prejav veľkého uznania, keď publikum na konci predstavenia vstane. Malo by to byť ocenením nevšedného zážitku. Podľa toho, čo občas zažívam nielen ako herec, ale aj ako divák, nevšedných zážitkov je tu habadej. Predstavenie sa ešte ani poriadne neskončilo a ľudia už vyskakujú zo sedadiel. Ako by boli za to platení. Ako keby to bolo nariadené. Ako keby nemohli chvíľu tlieskať posediačky, a ak by potlesk naozaj nemal konca-kraja, na záver vstať a chvíľu tlieskať postojačky. V ich vlastnom záujme. Lebo keď vstanú hneď, tak už musia stáť do konca aplauzu. Nemôžu si zase sadnúť a aplaudovať posediačky. To by bolo čudné. Najhoršie sú na tom tí, čo sedia v prvých radoch. Ak tí za nimi na konci predstavenia vstanú, tí vpredu to nevidia, lebo sú k nim obrátení chrbtom, takže chvíľu trvá, kým prídu na to, že treba vstať. Sú zahanbení, pretože keď sedeli, vyzerali, ako keby sa im nepáčilo to, čo sa tak páčilo ostatným. Vyzerali, ako keby nevedeli, čo sa patrí. Ako zle vychovaní vidiečania, ktorí sú prvý raz v divadle a nikto im nepovedal, že tlieskať treba postojačky, bez ohľadu na to čomu. Tak sa postupne úprimný prejav uznania mení na bezduchú konvenciu. Nehovoriac o tom, že všetko sa nemusí páčiť všetkým. V hľadisku možno sedia aj takí, ktorým sa na konci nechce ani tlieskať, nieto vstať. Ale musia, ak nechcú vyzerať ako vyvrheli. Keď sa to tak vezme, standing ovation je nátlaková akcia. Milí diváci, pokojne na konci predstavenia seďte. Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Nie je dôležité, či vstanete. Dôležité je, že ste prišli.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-----------------------------------------------------------------