Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ver mi

Záver
Sedeli v hale, ktorú nazývali spoločenská miestnosť. Marek hral na gitare a spievali. Boli ďaleko od všedných starostí, čas im plynul veľmi rýchlo a oni si priali, aby sa zastavil. Aspoň na kratučký okamih. Vstali skoro ráno a pohľad von oknom ich očaril. Okolie chaty bolo prikryté bielou perinou. Prebudili sa v nich nezbedné deti. Postavili obrovského snehuliaka, a potom do neho triafali snehové gule. Veselo šantili, zabávali sa a poriadne premrzli. Zuzana s Janou pripravili obed. Mužské pokolenie im ponúkalo svoje ruky na pomoc, so smiechom ich však vyhostili z kuchyne. Keď bolo všetko pripravené a mohli konečne jesť, išli ich pozvať k stolu. Našli svoje lásky v izbách a zababušených v teplučkých perinách... Marek spal zamotaný v prikrývke. Jana sa priblížila a ticho ho pozorovala. V spánku bol ešte príťažlivejší a ona neodolala. Opatrne si ľahla a schovala sa k nemu pod prikrývku. Pripomenula si ich rituál prvého bozku. Pobozkala ho na líce, na krk a nakoniec na pery. Prisal sa k nej a viac ju nepustil. Zuzana stála vo dverách, dojatá pohľadom na muža, ktorého milovala. Vycítil jej prítomnosť. "Poď ku mne." Poprosil ju ticho. Poslušne k nemu kráčala a dívala sa mu pritom priamo do očí. "Chcem sa s tebou milovať." Vyslovil svoju túžbu a začal ju vyzliekať. "Teraz? Na stole čaká obed a -" Umlčal ju dlhým bozkom. "Počúvaj." "Čo?" "To ticho. Nikomu nechýbame. Tak prečo nie?" Viac neprotestovala, iba sa oddala jeho nežným dotykom... Marek vyskočil z postele, vybral čosi z cestovnej tašky a kľakol si pred Janu. V ruke sa mu zjavila čierna škatuľka. Otvoril ju a zadíval sa žene svojho srdca do očí. "Vezmeš si ma?" Predniesol s plnou vážnosťou. Oči sa jej od šťastia naplnili slzami. Povedala prosté: "Áno." Nikdy nebol šťastnejší. Navliekol jej snubný prsteň na prst a nežne ju pobozkal. Bol to ten, ktorý sa jej veľmi páčil, keď si počas večernej prechádzky prezerali výklady obchodov. "Budeš výborná manželka." "Ty zasa skvelý manžel a otec." "Budeme šťastní manželia, dokonalí milenci a skvelí rodičia." Rozosmiali sa. "Spravíme si dieťatko?" "Raz určite." Vedela, že myslí hneď, ale... "Myslím teraz." "To nepôjde." Krútila hlavou. "Ale áno. Stačí ísť tam," ukázal na kúpeľku, "previesť menšiu činnosť a môžeme otehotnieť." "Nemôžeme počkať?" "Nie." Povedal rozhodne, ale jemne. Nemala viac čo povedať. Pobozkala ho. "Hneď som späť." A s úsmevom odišla. No s návratom otáľala. Po niekoľkých minútach počula klopanie na dvere. "Áno?" "Môžem vojsť?" "Poď." Sedela na stoličke, v ruke držala menšiu krabičku. "Hotovo?" Prikývla. Sadol si k nej. "Na čo myslíš?" "Mať dieťa je veľká zodpovednosť. Viem, je vhodná doba, ale..." "Bojíš sa toho?" "Trochu." "Budeš dobrá mama. Uvidíš. Viem to. Budeš najkrajšia tehotná nevesta." Usmiala sa. Pobozkal ju, vzal jej krabičku z ruky a položil ju bokom. Pospletaní snívali o spoločnom živote, o tom, čo všetko ich čaká.___ Miro pripravil penový kúpeľ a obaja sa ponorili do chladivej peny. Bolo im krásne. Zuzana pohodlne ležala, opretá o neho. "Asi si si to takto nepredstavovala, ale... Vezmeš si ma?" Otočila sa a položila sa na neho. "Áno, vezmem si ťa." Z krbu vychádzalo príjemné teplo. Opäť sa milovali. Keď siahol po krabičke s ochranou, zastavila ho. Položila ho na chrbát a teraz milovala ona jeho. "Nechajme prírodu, nech robí svoje." Usmiala sa. "Koľko by si chcela detí?" Spýtal sa, keď už ležali v objatí a oddychovali. "Aspoň dve." "Myslíš, že sme práve jedno stvorili?" "To naozaj neviem. Musíme počkať." "Ale mne sa nechce čakať." "Inak to nejde." Usmiala sa a pritúlila sa k nemu. "Ľúbim ťa." "Ľúbim ťa." Vzal do ruky predtým zavrhnutú krabičku a vytiahol z nej prsteň. "Teraz sme naozaj zasnúbení." Únava ich zmohla a ponorili sa do spánku.___ Miro sa strhol a prudko sa posadil. Bol mokrý a zadýchaný. "Čo je?" Neodpovedal. "Bol to iba zlý sen. Už je dobre." Klesol späť na vankúš a tvár si zakryl dlaňami. "Bol to hrozný sen." "Povedz mi o ňom." Jemne navrhla. Vstal a prechádzal sa po izbe. "Bol som v nemocnici a lekár mi hovoril, že..." Rukou si prešiel po potom zaliatej tvári, utrel si slzy. "Že nemôžem mať deti." Díval sa do ohňa. Vstala a s láskou ho objala. "Miláčik, bol to len sen." "Trochu živý sen. Keby to bola pravda, zbláznil by som sa." "Tak veľmi ich chceš?" "Nemyslel som si, že budem mať niekedy deti. Odkedy sme spolu viem, že ich chcem mať. S tebou." "Aj ja." "Čo ak -" "Tak sa s tým budeme musieť zmieriť. Moja láska k tebe nezávisí od toho, či budeme mať deti a koľko. Ja ľúbim teba. Aj bezdetné manželstvá sú šťastné." "A adopcia?" "O tom budeme hovoriť, keď to bude aktuálne." Odtiahla sa a vážne na neho pozrela. "Chcem iba vedieť, či by si súhlasila i s takým riešením." "Ak by sme to chceli obaja..." "To mi stačí." "Vyľakalo ťa to. Máš dôvod myslieť si to?" "Nie." "Tak na to už nemysli." "Ľúbim ťa." "Áno, viem." Obaja klesli na koberec. Miloval ju nežnejšie, než kedykoľvek predtým. "Začínam byť hladný. Koľko je, vlastne, hodín?" "Bude osem." "To sme asi obed zmeškali." "To áno. Aspoň nemusíme chystať večeru." Šibalsky sa zasmiala a utiekla do kúpeľky. Vbehol za ňou a o chvíľu už zišli do kuchyne.___ Marek sa zasmial. Obom škŕkalo v žalúdku a nevedeli to zastaviť. "Mali by sme ísť skontrolovať ten obed. Čo povieš?" Napokon navrhol. "Vyhladla som."___ "Odkedy tu strašíte?" Zasmial sa Marek. Miro so Zuzanou sa na seba usmiali. "Sme tu asi desať minút." Všetci sa rozosmiali. S chuťou sa pustili do jedla.___ Pri umývaní tanierov si Zuzana všimla prsteň, ktorý sa vynímal na Janinej ruke. "Ukáž? Je krásny. Kedy?" "Môže to byť tak päť hodín." Zamyslela sa. Oči sa jej rozžiarili a bez slova jej ukázala ten svoj. "Vy tiež?" Šťastne sa objali. "Blahoželám." "Ja takisto." "Myslíš, že sa dohodli?" Zuzane to nedalo. "To neviem. Poď."___ Jana si sadla Marekovi na kolená a do ucha mu čosi pošepla. "Pravdaže." Pobozkal ju. "Decká, niečo vám chceme povedať." "Tak do toho." "Požiadal som Janku o ruku a ona povedala:" A dlaňou jej pohladil tvár. "Áno." Dokončila Jana. "Miláčik, ty z nich nemáš radosť?" Miro na nich prekvapene hľadel. Zuzanin hlas ho prebral. "Mám, áno mám." Obrátil sa k nim. "Ja som, totiž, vyviedol to isté." Rozosmiali sa. Vstali a navzájom si popriali šťastie...

Príbehy | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014