Ešte včera bola najšťastnejšia osoba na svete a dnes ležala v nemocnici, vdychovala ten odporný pach, prehrabávala sa myšlienkami a znenávidela pohľady doktorov. Do izby vstúpil starší pán s otázkou ,, Slečna? ste pripravená ?'' ,, nie som, nebola som a ani nebudem'' ,,už musíme ísť'' Prišiel k nej a chytil ju za ruku. Kráčali chodbou, ktorá akoby nemala konca. ,, ja nechcem'' zakričala na celu tú dlhú chodbu a ľudia pozerali na ňu ako na čistého blázna, ale ona ním nebola a vedela to . ,, slečna kľud, ako účinkuje tabletka?'' ,, neúčinkuje a ani účinkovať nebude, nie som otupená a nechce sa mi ani len trošku spať'' ,, to sa o chvíľku zmení'' Povedal starší šedivý pán a vošli do veľkých červených dverí. ,,ľahnite si'' Doktori za ňou sa o niečom rozprávali a ona mala čas prehrabávať sa vlastnými myšlienkami. Vedela, že človek vlastne nemusí nič a vždy má na výber, i tentokrát mala na výber, ale vyberali za ňu druhí a ona nemala ani len silu zmeniť to. Doktor v divnom plášti sa postavil nad ňu s maskou v ruke . ,, nebojte sa, nič vás boliet nebude'' ,, vážne nie?'' ,,naozaj'' Skúšala uveriť, ale vedela, že po fyzickej stránke možno nie, no po tej druhej až priveľmi. Zaspala a oni s divným vysávačom povýsávali z nej aj posledné kúsky života. Ten tvor, síce ešte malý, ale predsa tvor, ktorý v nej bol iba chvíľku a ona ho milovala celým svojim ja - bol preč. Už navždy a nik jej ho nevráti. Doktori hrdí na svoju prácu ju odviezli na izbu, chvíľku ju nechali pospať a nakoniec ju zobudili. Dostávala sa do krutej reality, ale ona chcela len spať. ,,nechajte ma, nenávidím vás'' ,,musíš sa zobudiť'' vravela práve tá, ktorá za to mohla. ,,daj mi pokoj, nechcem, nemôžem, nechajte ma všetci tak'' Sestrička s milým hlasom, no miestami až s priliš milým sa naklonila k jej hlave .. ''nepis, ty musíš ešte žiť a všetko bude dobré'' Napoly ešte rozospatá otočila hlavu ,,nič nebude dobré!!!'' hlasno zakričala. ,,bude, skús mi veriť, viem ako sa cítiš'' ,,ja tiež a vieme to všetci'' ,,Nikto z vás to nevie, neverím ani jednému z vás'' Každý z nich si myslel, že vie ako sa vlastne cíti, na duši mali pocit, že oni sú práve tí hrdinovia, ale nikoho nezaujíma, čo vlastne cítila ona. No ona ani sama nevedela popísať čo cítila, cítila prázdno, aké ešte nikdy v živote necítila, cítila bolesť v srdci, výčitky v hlave, cítila sa ako pripútama okovami k zemi, no cítila toho omnoho viac, no popísať to nevedela, nechcela a ani nemala silu . ,,ako som mohla? prečo ? prečo majú nadomnou takú moc? '' toto bolo otázky, ktoré jej behali hlavou a ona si nechcela na ne radšej ani odpovedať. Chcelo sa jej strašne spať, všetci z izby odišli a ona zatvorila oči. V podvedomí dúfala, že navdžy. ©nexi