Stal som na uzkej dlhej chodbe, ktora bola na jednej strane uzavreta stenou a na druhej otvorena svetu cez vitrazne okna, lemujuce cely jej priechod. Obdivoval som hru svetla, ktoru tato chodba kazdy den vytvarala a pocuval som otazky od Patrika - mladeho studenta mytologie.

"Podla mna je to tu vsetko len iluziou. Sme manipulovani pre svet, ktory sa nasimi ocami zda dokonalym. Ten svet je v podstate dokonalym. Dokonalym vazenim pre nase ego."

"Co je to ego?", opytal som sa.

"Cas naseho vedomia, sidliaca v najnizsich cakrach tela. Prizemna prezentacia nas samotnych v tejto realite," okamzite odpovedal Patrik.

"Je to tak," pokracoval som.
"Je to nasa najprizemnejsia cast. Sme to my. Nie je to ina bytost, je to iny uhol pohladu na tento svet. Pohlad nas samotnych. Suhlasis so mnou?"

"Ano, s tym suhlasim."
"Tak preco," nenechal som ho vklznut hlbsie do jeho uvah, "preco si myslis, ze by niekto dokazal oddelit a uvaznit len jednu cast naseho Ja? To, ze nam ostatne casti okrem ega v tomto svete nedavaju priame informacie, neznamena, ze spia a hlupo posluchaju. Kazdu sekundu sa niekto zalubi a kazdu dalsiu sa niekto nahneva. Keby bolo nase ego uvaznene, co myslis, odkial by sme citili lasku v nasich srdciach? Srdcova cakra nie je predsa pozemska, nizka, prizemna."

Patrik chcel nieco povedat, ale odpoved na svoju otazku som mal pripravenu pred nim.

"Viem, ze mas pocit, ze musis byt nahnevani na ludi, ktori s nami manipuluju a cely zivot manipulovali. Vsetci ten pocit mame, pretoze nam na Zemi je umelo potlacovany vnem vyssich vibracii. To vsak neznamena, ze sme tu vsetci otrokmi trojrozmernej reality."

"Vezmi si to takto. Kazdy z nas ma v tomto zivote pravo rozhodnut sa."

Pri tychto slovach uz bolo z Patrika citit netrpezlivost. Takmer som mal pocit, ze ma chce pretlacit cez jednu zo stien vedla mna, aby som uz mlcal.

"Ak to pravo nemame, tak je teraz vsetko jedno. Znamenalo by to, ze cely nas zivot, kazda situacia, ktoru od tohto okamihu zazijem, a kazda, ktoru som pred nim zazil, bola vopred naplanovana. Sme roboti. Je teda jedno, ci tieto okuliare", zacal som si ich davat dolu z nosa, "teraz vezmem, a..."
Rozohnal som sa, akoby som ich chcel celou silou hodit do steny vedla mna.
"... hodim do steny ...", tesne pred tym koncom som vsak zbrzdil, uvolnil svaly a zacal si okuliare znovu nasadzat.
"... alebo si ich kludne nasadim spat na nos. Nic z toho neovplyvnim a kludne sa zo mna moze stat nihilista a na vsetko sa mozem vykaslat."

Patrik prestal utocit a zacal pocuvat.

"Pokial ale mame slobodnu volu sa rozhodnut, prave teraz vytvaram svet. Spoluvytvaram svet s Tebou a dalsimi miliardami ludi na tejto planete. A ak mame slobodnu volu, museli sme si toto vtelenie na Zem vlastnorucne vybrat. A ak sme si ho vybrali, mame dovod byt vaznami systemu, alebo byt nahnevani na niekoho, kto sa nas tu snazi vaznit?"

Tu sa uz Patrik znovu rozhorel: "Hadam by sme si vsetci slobodne nevyberali nevyhnutnu manipulaciu cez ego, na ktoru tu tak vsetci nadavame? Ak je toto skola, osobne by som si skor vybral skolu, v ktorej ma nieco naucia, nez v ktorej sa ma budu snazit zodrat z koze, aby som schvalne znovu a znovu prepadal a reinkarnoval sa sem."

"Nie celkom. To, ze sme si tuto skolu vybrali este neznamena, ze sme vedeli co obnasa. Ked sa chces vyucit pravnikom, ale mas 6 rokov a nikdy si este v ziadnej skole nebol, mozes si predsavzat, ze budes pravnikom, lebo sa Ti pacia pravnici v televizii. Vyberas si povolanie - vysledok svojho dalsieho studia na skolach. Nevies vsak co vsetko sa na skole uci, co treba zvladnut a ake uskalia Ta tam cakaju."

"A tak prechadzas zo zakladnej skoly na strednu, z rocnika do rocnika. Mnoho veci Ta nebavi, nejake Ta bavia, vela sa naucis, vela sa nabiflis a vela aj zabudnes. Na tejto ceste tiez prepadas a rocniky opakujes. No na jej konci sa z Teba - ak vydrzis - stava pravnik. Tak, ako sa na konci nasej cesty Zivotom z nas stava Clovek."

Vzal som Patrika za rameno a zvysok chodby sme spolu prekracali v tichom uzase nad farebnou krajinou, ktora sa popri nas tiahla stenou...