Sedemdielny prehľad odievania od staroveku po Diora pani Ludmily Kybalovej je klenot svojho druhu. Každé obdobie je doložené citátmi dobovej literatúry.
A stredoveká poézia stojí za to, aby sa na ňu nezabudlo.
Začiatok neskorého stredoveku spadá do doby, kedy končí predchádzajúce obdobie stability, a to v dôsledku niekoľkých mimoriadnych pohrôm: veľkej morovej epidémie, ktorá v polovici štrnásteho storočia (1347-1352) zachvátila celú Európu (najsilnejšie jej najvyspelejšie časti, Taliansko, Francúzsko, Anglicko), vlečúcej sa storočnej vojny Francúzska s Anglickom (1337-1453), husitských búrok v českých zemiach, inde sedliackych povstaní; navyše je veľa krajín postihnutých veľkou neúrodou.
Jeho záver sa datuje v jednotlivých krajinách rozdielne, v pomerne širokom časovom odstupe: pokým v Taliansku sa už v štrnástom storočí naplno presadila renesancia, v mnohých stredoeurópskych krajinách "vládne" stredovek po celé pätnáste storočie a jeho rezíduá možno veľakrát zaznamenať ešte na začiatku storočia šestnásteho.
V spoločnosti neskorého stredoveku, podobne ako na konci všetkých veľkých epoch, sa po prudkých politických a ekonomických zmenách presadzujú protichodné prúdy.
Väčšia časť spoločnosti chudobnie, v zbedačených krajinách sa už nenájde dosť bohatých zákazníkov, ktorí by si mohli dovoliť kupovať luxusné súkno alebo by si mohli dávať šiť drahé odevy; bohatá šľachta naproti tomu opúšťa málo pohostinné hrady a s väčším pohodlím sa zabýva v mestských palácoch, kladie zvýšený dôraz na kvalitu bývania, spoločenského správania a obliekania.
To jej však nebráni v tom, aby - v súvislosti s utrpením spôsobeným morovou pandémiou - nehovorila opakovane o konci sveta; téma smrti a zániku poznamenáva dobové myslenie. V obavách pred premenami doterajšieho poriadku sa spoločnosť upína k overeným hodnotám minulosti - dochádza tak k "návratom", k vedomému upevňovaniu princípu troch stavov (bohatí mešťania sa zároveň snažia vyrovnať šľachte, niektorí získavajú aj šľachtické tituly).
Vo všetkých spoločenských vrstvách je možné zaznamenať zvýšenú zbožnosť, podnietenú blízkou prítomnosťou smrti; ľudia hojne navštevujú kostoly a vyhľadávajú známych ľudových kazateľov, množia sa cesty pútnikov do Svätej zeme i do ďalších pútnických miest. Konajú sa početné procesie, pri ktorých nechýbajú flagelanti - sebamučeníci, ktorí verejne prejavujú svoju kajúcnosť. Šľachta obnovuje slávu turnajov a slávností, panovníci v jednotlivých krajinách zakladajú nové rytierske dvorské rády (anglický kráľ Eduard III. rád podväzkový, burgundskí vojvodovia rád Zlatého rúna, cisár Žigmund rád dračí).
(...)
Stredovekí panovníci už nerozdávajú odevy s takou štedrosťou, ako to robili vládcovia staroveku po ukončení víťazných vojnových ťažení, odev však naďalej zostáva výnimočným darom, ktorým je možné poctiť vzácneho hosťa. Letopis Vincenciov k roku 1162 zaznamenáva, že grécky cisár, ktorý si želal upevniť priateľstvo s českým kráľom "poslal k potrebe ako kráľa, tak i pani kráľovnej veľmi drahocenné plášte rozličného tvaru a šaty podivuhodne prepracované, ozdobené zlatom a veľmi drahými kameňmi, ako i iné dary." (...)
Zaobstaranie odevu zostáva nákladné po celé štrnáste a pätnáste storočie. Vzácne kusy sú v neskorom stredoveku stále vznešeným darom, obstaranie dobrého alebo dokonca reprezentačného šatu stojí hodnotu nevyčísliteľnú.
V štrnástom storočí tiež nachádzame častejšie zmienky o odevoch, ktoré si zaobstarávajú príslušníci meštianskej vrstvy. Vo francúzskom fabliau O mládencovi, ktorý z dobrého bydla na zlé prišiel, sa podrobne vypočítava, ako sa stalo, že celé oblečenie, ktoré mu už pochátralo, ho prišlo na plných štyridsať sedem grošov a pol.
(Verše sú v češtine z originálu)
O mládenci který z dobrého bydla na špatné přišel
"(...) A je to život, nemít paní,
dal jsem ti letos na oblékání
sedmačtyřicet grošů a půl,
a pořád jsem holý jak v plotě kůl.
Však ti hnedle vypovím
a neselžu ti slovem svým.
Za kabát čtrnáct já grošů dal,
od škorní čtyři švec počítal;
to už osmnáct jich dělá,
Myslíš, že outrata to celá?
Košile máš a kalihoty,
půlsedma dal jsem za ty sloty,
když s ušitím to počítáš,
to čtyřiadvacet a půl už máš.
A kápí, krásou jen tak hrálo,
půldvanácta ono stálo,
neni-li to třicetšest,
jež vynaložil jsem na svou čest?
A botičky z onačejší kůže,
byl jsem v nich na mši jak ta růže,
za ně jsem čtyři musel dát;
to bez deseti máš padesát.
A ovinutí na nohy
nestálo penízek nemnohý,
já devět jich vysázel na lavici;
a tři k tomu přiraž za čepici;
a řemen a z bílé kůže pás,
ty za šest lesklých já koupil zas.
Přisám, brachu," tak on děl,
"jaký jsem to jen život měl:
neumytý a nečesaný,
a nikoho na úklid a praní;
a tak mi ty šatky pochátraly,
až se v ně skoro už červi dali."
Cena odevu je tiež témou goliardov - latinsky píšucich potulných žiakov, klerikov, zvaných tiež vaganti. Ich piesne, najmä pijanské, veľakrát chúlostivé až nemravné, hovoria o odeve chudobnom a roztrhanom, odeve prehranom v kockách, preťažko zaobstarávanom a ľahko strácanom, ale hovoria o ňom s istým furianstvom, ako napr. v básni nazvanej Rád potulných študentov. Spoveď Archipoetova je dokonca obhajobou hazardnej hry, ktorá študenta síce pripraví o odev, ale posilní jeho umenie veršovať.
Nárek nad darovaným pláštěm
(Žák sám k sobě:)
Byl to vyvrhel, jenž jako skvrna leží
na štítě biskupů a spořádaných kněží,
ba jako krtek byl ten biskup známý všemi,
jenž v dnešním chladném ránu, kdy spaluje mráz zemi,
dal mi sice plášť, však podšívka v něm není.
Ó ten bídný biskup, hodný zavržení!
(Při setkání s jiným žákem:)
Kdo ti dal plášť? Kdo je ten štědrý dárce?
Čis´ho za groš poslední koupil na jarmarce?
Ten plášť je sice můj, však ten, kdo mi ho dal,
podšívku si z něho dříve vypáral.
A kdo tě vlastně, chlapče, tím pláštěm obdaroval?
Jeden biskup - ani nechtěj, bych ho pojmenoval!
V takovém daru ten chrt
věru ti daroval smrt.
K čemupak je v zimě sršaté
plášť bez podšívky chlupaté?
Vidíš přece, co sněhu mrazný vichr smetá -
zmrzneš jako rampouch, nedožiješ léta.
(Žák k plášti:)
Můj pláštíčku vetchý, v němž podšívka není
zabraň jestli můžeš, mému nachlazení.
Buď mi jako hráz, jak vojínoví štít,
jenž před jehlami mrazu má bezpečně ho krýt.
Kéž nejsem s tvou pomocí
proti větrům bez moci.
(Plášť:)
Nebuď mysli bláhové, neměj rozum dívky.
Jak tě mohu hřát, když jsem bez podšívky.
Severák chladný zakrouží
a pronikne ti na kůži,
nebo až východní se vítr rozkatí,
záhyby mé tenké svým dechem provlá ti,
hřbet ti zmrzne, ztuhnou boky,
poslední to tvoje kroky. (...)
Řád potulných studentů
Řád náš zakazuje všem
míti odev dvojí
Kdo si sukni ponechá,
když se prohrát bojí,
brzy plášť svůj odhodí
a za prohru svoji
vyhrá pás a druhý zas
zle si na tom stojí.
Nemysli, že prádla se
řády netýkají:
spodků není třeba těm,
košili kdo mají.
Střevíců zas těm, kdo se
v škorně obouvají.
Vyloučeni jsou hned ti,
kdo to neuznají.
(...)
Nikdy pouť tvá nesmí však
proti větru vésti!
Každý má i v chudobě
směle čelo nésti.
Naději vždy každému
dobrý konec věstí,
neboť po všech nesnázích
přijde zase štěstí.
Zpověď Archipoetova
(...) Dále se mi vytýká,
hazardně že hrávám.
Když však posléz od stolu
šatů zbaven vstávám,
údy sice zebou mě,
duch však plane žárem,
a já básně, verše své
kuji s větším zdarem.
Z Dějiny odívání: Středověk, autorka Ludmila Kybalová
Vydalo Nakladatelství Lidové noviny v roku 2005
Komentáre