„Už si sa prebrala?“ povedala Castia z úsmevom na perách. Forecia sa posadila na posteľ. „Prečo som v tvojej izbe?“ opýtala sa nechápavo. Castia sa znovu pousmial. „Tvoja izba je zapečatená. Otec sa bál, že by sa mohol vrátiť.“ Forecia sa pozrela do zeme a do očí sa jej začali hrnúť slzy. „Ty plačeš?“ opýtal sa John ktorý vošiel do izby aj z Máriusom. Castia sa k nej nahla a dodala: „Skoro celú noc sedel pri tebe. A prvý zaútočil, keď sme ťa našli.“ Forecia sa ne ňu pozrela a potom na Johna. „Nečakal som, že vieš aj plakať.“ Odvetil John a postavil sa ku konci postele. Forecia sa rozhliadla okolo. „A ja som nečakala, že si taký zbrklý.“ Na tejto poznámke sa Márius rozosmial. Pristúpil ku Castii no tá sa zahľadela do zeme a obehla okolo neho k stolíku. Vzala odtiaľ vodu a podala ju sestre. Forecia ju vďačne prijala a napila sa. John prešiel k oknu a začal: „Dnes na obed odchádzam.“ Všetci v izbe stíchli Márius sa pozrel do zeme a pomedzi zuby povedal: „Kde máš namierené?“ John sa zadíval na ľudí na nádvorí. „Váš otec potrebuje mužov na hranice. Z Markusovích varovaní sa domnievame, že sa Marioti pokúsia zaútočiť. Je potreba ľudí v prvých líniách.“ „Ty?“ tentoraz Márius pozrel na svojho brata zo zaťatými päsťami. „Prečo ty!!!!“ „Márius!“ zahriakol ho John. „Prihlásil som sa sám. Som jeden s tých ktorý majú z bojom skúsenosti a mimo to idú aj vlci a je potreba aby s nimi niekto komunikoval.“ „Tak idem aj ja.“ Povedal Márius. John sa naňho pozrel a dodal: „To chceš tak skoro umrieť? Ty zostaneš tu! Budeš tu viac užitočný.“ „Prečo by som ťa mal poslúchnuť?“ Ozval sa Márius. Castia ho objala zozadu so slzami v očiach a potichu mu povedal. „Prestaň, nehádajte sa! Potrebujem ťa tu prosím ak to neurobíš pre Johna urob to pre mňa.“ Márius sa ani nepohol len sklopil zrak. John sa pobral k dverám a keď už vychádzal von Forecia naňho zvolal: „Vráť sa zo štítom!“ John vyšiel von „alebo na ňom.“ Takmer nečujne dodala a ľahla si na posteľ. „Prosím nechajte ma chcem byť sama.“ Castia a Márius bez slova odišli von. „Takže to začína.“ Potichu si popod nos povedal Markus. Sedel v malej jaskyni obklopený mnohými bytosťami jedna z nich k nemu prikročila. „Senpai.“ Bola celá v čiernom rovnako ako Markus no obrysy jej tvare boli ostré a vyzerala veľmi staro no pri tom pôvabne. Markus sa na ňu pozrel a temno dodal: „Priprav ANBU nech sú v pohotovosti. O niekoľko dní prekročí Serena hory a zamieri k hraniciam.“ Pozrel pred seba zjavne spokojní z behom situácii, „musíme ju prekvapiť a poraziť.“ Pozrel na svojho veliteľa a vážne dodal: „Nech to dopadne akokoľvek!“ vstal dal si masku podobnú mačacej tvári a vyšiel z jaskyne.