„Tak čo? Prejdeme cez rieku tadiaľto?“ opýtala som sa mrknúc na Veroniku s posmeľujúcim úsmevom.

„Dobre, idem prvá!“ smelo zavelila a ja som si začala vyzúvať topánky a ponožky. Nebola až taká zima, aj keď voda chladila. Kráčala a už už som sa chystala do vody, keď v tom bác a rovno na zadok! No nie ja, ale Veronika spadla kúsok odo mňa, kým sedela, nezdržala sa smiechu,  no rýchlo sa pozviechala a kráčala odvážne ďalej.

„Jeežííš, si v poriadku? Vieš ísť ďalej? Nič sa ti nestalo?“ zhrozene som na ňu kričala a nevedela, čo skôr, mám za ňou skočiť? Prejde to sama? Bože!

„To je dobréé, trochu ma bolí zadok, ale inak nič vážne. Dávajte si pozor, v strede to kĺže!“ kričala mi rehotajúc sa naspäť. Koľkokrát som niekomu tvrdila, že je všetko v poriadku, aj keď ma niečo bolelo.

Skúmala som jej mimiku a oči, či ju skutočne nič nebolí a ponáhľala sa na druhú stranu. Cestou som si nadávala, ako môžem byť taká hlúpa a nechať dieťa ísť prvé? Čo keby sa skĺzla až dole? Rieka síce nebola veľmi hlboká, ale aj tak. Ach, nie som normálna! Prečo vymýšľam takéto debiliny?

      Prešla som vďaka Veronike bez väčšej ujmy na zdraví, mala som síce rifle mokré po kolená, aj keď som si ich vykasala hore, ale ona mala mokré celé trištvrťové nohavice, aj topánky.

Čvachtali pri každom kroku domov, no neprestávali sme sa smiať nad tým, ako vyzeráme. Na ceste domov mi odtrhla kvietok, na pamiatku, bolo to niečo žlté, ako slnko v ten krásny deň.

      Odprevadila som ju domov a starostlivo vysvetľovala, aby sa ihneď prezliekla, vyutierala, alebo dala horúcu sprchu a čaj s medom, a to bezodkladne! Asi som pôsobila smiešne, ale fakt som sa o ňu bála.

Zase sme sa museli rozlúčiť, no predtým, ako som odčvachtala do mesta s mokrými riflami, som jej znovu chcela poďakovať. Ešte nikto, nikdy...nemala som slov, nevedela som, čo povedať. Asi to vedela, pretože... sme sa usmievali.