Často sa ma zmocňujú pocity, že nepatrím do tejto doby. Som veľmi citlivá, niekedy až precitlivelá. Neviem byť dostatočne protivná. Nemám rada hádky, nerada klamem, nenadávam, nepijem, nefajčím. Nuž fakt nezapadám do dnešného takmer úplne skazeného sveta. Trpím potom pocitom osamelosti a menejcennosti.

Bola som vychovávaná vždy k slušnosti. Toleranciu k starším ľuďom mi mamina vštepovala už od malička. V poslednej dobe sa mi však stáva, že tí starší ľudia ma vyložene tyranizujú, len preto, že sú starší. Nemusím chodiť ďaleko. Tak napríklad moja svokra. Denne neustále horekuje. Behá po byte a bedáka. Raz ma zvýšený tlak, inokedy má suché pery. Opakovane si vymýšľa hlúposti, len aby nič nemusela robiť. Ak treba niečo konzumovať, to ju už nič nebolí a všetko jej chutí. Prvá sedí pri stole. Pravdu povediac - niekedy mi je z nej úplne nanič. Myslí si, že mladší ľudia musia neustále fungovať. Nemajú nárok na žiadnu bolesť. Vidí len seba.

Koľko krát ledva prídem z práce a hlava mi neuveriteľne duní. Bolí ma čo len pohyb okom a som tíško. Ja, slušne vychovaná, jej trpím takéto divadielka. Jej večné výlevy mi lezú parádne na nervy, ale sa ovládam pre pokoj v rodine. Mám úctu k jej šedinám.

Podľa mňa sa predsa nepatrí nakričať na starých ľudí. Uvedomujem si, že aj ja budem stará. (Teda už čoskoro) Chcem veriť tomu, že prežijem peknú a pokojnú starobu. Nik ma nebude okrikovať a niečo neustále nakazovať, či nebodaj zakazovať. Ale možno sa mýlim. Čo vy na to? Aký je váš názor?

Riadim sa vždy heslom: „Nerob druhým to, čo ty sám nemáš rád!“