krútiš sa mi v hlave. na tom istom mieste a v tom istom prúde ako ostatné zbabelé myšlienky. nielenže zbabelé, ostrohranné. a tými ostrými hranami sa do mňa zapichávajú, praskajú bublinu, v ktorej žijem.
ty si pokojne sedíš s usmiatymi očami, ktorých radosť z novej hračky nemám vidieť, kolenami na západ, symbolicky pochovávajúc moje istoty. zapadajú, zapadá. všetko ako skladačka.
zmenil si sa, zmenila som sa aj ja. blázniš mi hlavu všetkým čo robíš, kam sa pohneš, ako skrútiš ústa keď hovoríš moje meno. a ja nemotorne zakopávam chodiac pri tebe už aj o  posraté škáry na chodníku. uhýbam sa pohľadu, nech nečelím tomu čo ma páli. neviem k čomu sme my dvaja pri sebe súdení. či je to bezpečné, či je to fér.n možno len chvíľkový chtíč, pre ktorý sa oplatí cestovať každý deň a schovávať sa po kanáloch, hrať tú druhú.
možno naozaj len túžim po tom prelomiť v tebe túžbu umrieť pre moje telo, možno chcem aby si nerozmýšlal, nedovolil to ani mne a bez výčitiek ma uniesť, prežiť tých pár minút jednej duše a.. nezabudnúť. nevrátiť sa už ako tá istá osoba.