Keď dni miznú ako voda v cedidle

biele prsníky rozhojdané na šnúre

na bielizeň k nám si chodia holuby

na potrebu lebo strechy rozožrala

hrdza svalnatých rečí o ničom

prosím ťa prosím pohroz mi

holičom dávajú spotené sprepitné

otupené britvy a frézy na vlasy

sa už nemajú čomu smiať že všetko

je úplne v poriadku len vtedy

ak je to naopak

na traky si navlečiem nohavice

krvibažné cvoky zamknem

gombičkou si vystrelím oko

aby ma nepohoršovala moja ruka

roztlčená ružou ženinho života

otrčená do obloka mikulášska

bota s rozviazaným napätím

na ušiach sa hompáľajú sviece

ulovené v hlbokých lesoch

bratovražedných stretov so

samým sebou

Stanislav Háber

(zo zbiekry Dva tóny)