Kupé je opäť prázdne. Moje reporty sú dopísané a excelovské tabuľky vyfarbené. V Kolíne vystúpil muž, ktorý mi pomohol s kufrom a ochotne súhlasil s tým, aby som si k nim prisadla. Moja miestenka je v kupé bez zásuvky. Myslím, že majú rozdelený predaj miesteniek pre jednotlivé vagóny podľa staníc, kde sa nastupuje, lebo vždy dostanem takmer to isté miesto a rovnaký vagón. Muž mal niečo cez štyridsať a usmieval sa. Druhý sedel v klbku zamračený a evidentne ani jeho nechutne oranžová košeľa a v tej istej farbe aj kravata, mu nepridali na nálade. Napadlo ma, že sa asi zabudol v čase. Ani jeden nestál za veľa rovnako ako ja. Vyzerala som dosť zle. Laura mi povedala, že ma ešte takúto nevidela. Mám šedivú farbu pleti a kruhy pod očami, narýchlo urobený drdol, rifle a vyťahané pásikové tričko. Mám rada pásikavé tričká a pokiaľ nemám nič oficiálne nosím ich stále.

Laura je kamarátka. Stretla som ju pred 9 rokmi, keď som prvýkrát dostala oficiálnu ponuku od headhunterov do renomovanej konzultačnej spoločnosti v Prahe. Bolo to netypické stretnutie. Ani neviem prečo, ale najskôr sme k sebe zaujali taký ten bojovný postoj, kto z koho a trvalo hodnú chvíľu kým sa to zmenilo. Potom sme začali rozprávať o práci viac a viac a na konci sme si skláňali vzájomne poklony a následne sme sa vždy, keď som bola v Prahe, stretávali na káve.  

V utorok som s ňou tiež bola. Sedeli sme v Starbuckse, keď zazvonil telefón a oznámili mi termín ďalšieho stretnutia. Paradoxne mi volali z firmy, kde pracovala v minulosti Laura a upresňovali termín pre toho istého klienta ako pre deviatimi rokmi. Prišlo mi to zvláštne. Ako keby zastal čas a za tých deväť rokov sa nič nezmenilo. Rovnaké osoby aj obsadenie. Dokonca v tom Starbuckse som sedela takto v stredu pred týždňom, keď tam prebehlo prvé oficiálne stretnutie a hrali pre mňa úplne nečakane Dalidu...

Starbucks, Laura, headhunteri a rovnaký klient všetko na rovnakom mieste, len v inom čase, sprevádzané mojou obľúbenou hudbou, čo viac si môžem želať, prebehlo mi hlavou. Nič. Možno len, aby piatkové stretnutie dopadlo dobre, tak ako prvýkrát.

Rozmýšľam čo si oblečiem. Konzervatívna firma vyžaduje konzervatívne oblečenie. Mám ho doma plnú skriňu, len mi nejako nesedí. Dokonca mi tam visia veci ešte s neodtrhnutými cenovkami. Nebola príležitosť a teraz potrebujem stehná obrúsiť aspoň  o tri centimetre, aby som sa cítila komfortne. Nejaké kilá sú dole, ale ešte stále to nie je ono.  Asi podľa ženských časopisov, keď priberiem som hruška a v tom prípade to odnesú prvé vždy stehná...

V stredu bolo pekne a tak som sa prechádzala malými uličkami, obzerala výklady, sem tam nakukla, familiárne sa zdravila s predavačkami, ktoré tiež zastali v čase, nechala sa opantať slnečnými lúčmi zimného slnka a dobíjala baterky pražským prostredím. Len tak pre potešenie. Aspoň nakuknúť a dúfať, že čoskoro tam budem opäť stály zákazník. Áno, občas som márnotratná a mám rada pekné veci. Mám rada nakupovanie v malých obchodíkoch v zákutiach stovežatej a neodolám ani Parížskej, klamala by som, keby som povedala, že nie.  

Zastavila som sa v butiku Tatiana. Pripomenulo mi to situáciu spred deviatich rokov. Vtedy som si tam kúpila tričko, ktoré som mala na stretnutí a hlavou mi prebehlo, že možno potrebujem malý talizman šťastia, ideálne nejaký v zľave. Prehrabávala som sa stojanom, keď sa ma predavačka opýtala ako mi môže pomôcť. Povedala som len, potrebujem niečo konzervatívne a sterilné. Smiala sa. Smiala sa na výraze sterilné. Žiaľ v niektorých prípadoch vyzerať sterilne je priam žiaduce. A piatkové stretnutie je ten prípad. Človek, aby rozmýšľal nie len nad tým čo povie, ale aj nad tým čo si oblečie, podľa toho kam ide a s kým sa stretne. Na detailoch záleží, čím ďalej tým viac a na tých nepodstatných najviac.

Nakupujem intuitívne. A zvyčajne sa nemýlim. Nemýlila som sa ani v stredu. Do oka mi padli čierne šaty s trojštvrťovým rukávom a lodičkovým výstrihom, s konzervatívnou dĺžkou po kolená a zaujímavým strihom v okolí brucha, ktorý dokonale skrýval, to čo malo byť zakryté a vyzdvihol to čo malo byť zdôraznené. Bola to jednoducho dobrá voľba. Moja eufória trvala len krátko, presne do momentu, keď som objavila cenu a pripustila myšlienku, že toto vážne dnes nemôžem. Potom sa ozvalo moje druhé márnotratné ja a provokatívne nastolilo úvahu, čo ak je to môj talizman šťastia. Čo ak? Chvíľku sa tie dve ja doberali, keď to racionálne napadlo skontrolovať svoju kartu a dospelo k názoru, že na nej nie je dostatok prostriedkov a tak som bola pripravená rozlúčiť sa s mojim talizmanom, avšak to márnotratné sa na drzo opýtalo, či by nebola možná zľava, že ak bude, tak si tie šaty kúpim okamžite, ak nie tak sa pôjdem pozrieť inam a možno sa vrátim zajtra, lebo nemám dosť peňazí pri sebe. Dala mi ju a moje márnotratné ja zvíťazilo a odchádzala som s blaženým úsmevom na tvári, veľkým talizmanom pre šťastie a hlavou plnou asociácii, ktoré ako barličky pomáhajú v časoch nenaplnených nádejí...

Starbucks, Laura, headhunteri, butik Tatiana a rovnaký klient všetko na rovnakom mieste, len v inom čase, sprevádzané mojou obľúbenou hudbou, čo viac si môžem želať, prebehlo mi opäť hlavou

Nič.

Možno len,

aby piatkové stretnutie dopadlo dobre,

tak ako prvýkrát

a ja som sa nezabudla v čase...