Rameno skvelo sa jak alabaster biely, 
sťa vĺča hladné som si sýtil rudé pery. 
  
Koruna vlasov dráždila sťa žltý zamat, 
chcel som v nej vlastnú vášeň zdrviť, zlámať. 
  
Hruď dmula sa… (Sme sadli v smaragd trávy), 
vo mne sa vzbudil pocit divý, dravý! 
  
Ten pocit večný, ktorý láka, láka 
každého muža, hrdinu i neboráka, 
  
ten pocit výbojný, čo cíti celé tvorstvo, 
i krásna gazela, i človek biedny, torzo, 
  
ten pocit: milovať a zožať lásky dane 
zakliate, sväté, hriešne, požehnané 
  
a vysať všetko skvostné, čo mi môže dávať 
hruď, ruky, oči, tela mäkký zamat: 
  
rameno ovinúť kol mladej dievčej šije 
a zlomiť slabý vzdor a splniť, za čím nyje 
  
a nedbať nič, že oko slzou daždí 
a strhnúť so sebou, ta hroznej do priepasti 
  
a v momente tých mdlých a mĺkvych minút 
s posledným žhavým bozkom zhynúť… zhynúť!