Tak som sa v pondelok večer rozhodol, že pôjdem niekam preč. Pôvodný plán bol, že si kúpim lístok na vlak do BA aby som si mohol vo vlaku čítať v pokoji knihu. Cestou tam, a nazad to je 400km čiže nejakých 6 hodín vo vlaku. To mi prišlo ako dobrý nápad. Momentálne čítam Bukowského takže som čítal práve knihu Holywood, dobre sa to číta :-).
Veľmi rád si čítam vo vlaku, najviac sa mi páči ten pocit keď zdvihnem oči od knihy a pozriem na ubiehajúcu krajinu za oknom, vždy je iná to je na tom to pekné, a tiež ten zvuk vlaku a proste všetko. Tiež sa mi páčila myšlienka na všetkých ľudí, ktorý niekam cestujú a na mňa ktorý som cestoval iba pre to, aby som si mohol čítať knihu. Cítil som sa dobre, len tá cesta trvala trocha krátko. Lebo som šiel ICčkom a to zvládlo 200km za dve hodinky, no nevadí. Nestihol som dočítať Holywood a keď sme zastavili v Bratislave tak som si v pokoji dočítal kapitolu (všetci ostatný sa tlačili k východu) a potom v pokoji vystúpil z vlaku, aj tak už ďalej nešiel tak som sa nemal kam ponáhľať.
 
Hneď ako som vystúpil z vlaku všimol som si na druhej strane nástupišťa Expres OBB do Viedne.. Raz na neho nastúpim a pôjdem tam povedal som si, ale dnes nie. Tak som sa potom pobral cez podchod do budovy stanice, nemal som žiaden plán kam by som chcel ísť v BA (chcel som si len čítať knihu vo vlaku) Na železničnej stanici som si všimol reklamu na múzeum dopravy, ktoré malo byť niekde blízko stanice. Tak som si povedal že tam pôjdem. Po chvíľke hľadania som sa k nemu dostal, pravdepodobne som bol jediným návštevníkom. Ale to neprekážalo pracovníkom múzea v tom aby sa správali arogantne, ani sa len neponúkli aby ma niekto z nich po múzeu previedol alebo niečo podobné len povedali choďte tam a potom podľa šípiek... ten ich prístup ma trocha sklamal, mohli prejaviť štipku nadšenia že tam prišiel aspoň jeden návštevník. Ale čo, sme na Slovensku tak som zvyknutý.
Tak som si prehliadol expozíciu múzea sám, bola proste úžasná. Mám rád históriu a najmä veci čo sa týkajú našej krajiny a techniky. A tam bolo presne toto... História železníc a automobilov v Československu, niektoré veci boli ešte z uhorska. Vravel som si woooooow a cítil sa ako malý chlapec. Musím priznať že až takéto veci som nečakal. Najviac ma oslovili autá z obdobia prvej československej republiky, vyzerali ako zo starých amerických gangsterských filmov, nikdy som naživo takéto autá nevidel a vzalo mi to dych.

Ďalšou vecou ktorá ma zaujala boli Vládne limuzíny z čias komunizmu, boli proste impozantné. Keď som si predstavil že žijem v 70tych rokoch a mám doma Škodu 100, na ktorú som si horko-ťažko zarobil a prídu niekde papaláši na Tatre 613, prípadne na Čajke, to by mi vtedy istotne zobralo dych. Veď mi to vzalo dych aj dnes :-) Ale keď si to predstavím v tej dobe, ľudia z toho museli mať rešpekt, a celkom to chápem. Sú to impozantné autá.

Expozícia áut škoda ma zaujala tiež, mali tam množstvo modelov čo sa vyrábalo od čias prvého Československa, až do revolúcie. Musím povedať, že aj tie autá majú niečo do seba a vidieť ich tam pokope, od starej oktávie až po dobre známu Škodu 120 alebo 1000 MB bol zážitok.

No a nakoniec nemôžem opomenúť zbierku niekoľkých parných lokomotýv ktoré tam mali. Sú to krásne stroje, vždy som mal rád vlaky, či už súčasné alebo historické. No tieto parné mám rád najviac, pôsobia takým majestátnym dojmom, že sa človek popri nich cíti maličký. Tiež ma fascinuje ako to všetko dokázali postaviť, v dobe keď prakticky neexistovala výpočtová technika, všetko sa muselo počítať ručne a všetko bolo na milimeter presné, žiaden autoCad, žiadne simulácie zaťaženia, žiadne aerodynamické simulácie a milión ďalších vecí bez ktorých si dnes nevieme priemyselnú produkciu predstaviť.

Keď som odchádzal z múzea tak som nemal žiaden plán kam by som šiel, trocha som sa rozhliadol po okolí a zbadal som nad mestom Slavín... napadlo ma, že tam pôjdem zdalo sa to blízko tak som sa vybral tým smerom. (pôvodne som chcel ísť na Bratislavský hrad, ale keďže som ho nemohol nájsť a bolo mi hlúpe pýtať sa ľudí kde ten hrad je, tak som bral čo prišlo. )

Cestou na Slavín som ho stratil z dohľadu a už nebolo také ľahké sa tam dostať, lebo žiadna cesta neviedla priamo hore, keďže som bol v BA iba po niekoľký raz a prvý raz takto na vlastnú päsť siahol som po pomocníkovi GoogleMaps v mobile a po chvíľke sa zorientoval a dostal na Slavín. Keď som ten pamätník uvidel zblízka (zo začiatku tých schodov) bola to sila, síce to bolo zasnežené ale aj tak to bola sila, myslím že to bola väčšia sila ako pamätník SNP v Banskej Bystrici. Keď som si uvedomil koľko ľudí tam je pochovaných, cítil som voči nim rešpekt, a aj vďaku za to že tu dnes môžem stáť, že nie sme v Európe ktorej by vládol hitler alebo nejaký jeho potomok . (hitler som napísal s malým začiatočným písmenom zámerne... nezaslúži si veľké ). Bol odtiaľ pekný výhľad na Bratislavu, síce v škaredom počasí ale stálo to za to...

Potom som sa tak porozhliadol, a povedal som si že zájdem na ten hrad. Samozrejme zase peši ako inak, bol to iba kúsok, no ten kúsok mi zabral celkom slušnú chvíľku, potom som sa už konečne dostal na hrad, a zistil... Že je ešte stále v rekonštrukcii, ale že pri hrade je expozícia o Banskej Štiavnici a keďže tam raz chcem zájsť tak som sa na ňu zašiel pozrieť. Zase ma sklamal prístup pracovníčky múzea, ktorá nielen že sa neunúvala previesť ma expozíciou, ale ani o nej nemala najmenšie znalosti. Vlastne ani nevedela nič o banskom múzeu a vlastne o ničom... Keď už som vedel že z toho hradu nič nebude, tak som zbadal budovu Národnej Rady Slovenskej Republiky (NRSR) a v pamäti sa mi vynorila informácia že rokovania NRSR sú verejné a každý občan sa má právo ísť tam pozrieť... tak som tam šiel.

Budova Národnej Rady je niekoľko metrov od vstupu do Bratislavského hradu, Niekoľko vládnich limuzín pred budovou naznačovalo že prebieha rokovanie NRSR. Ako som stúpal po schodoch do budovy dosť podozrievavo sa na mŇa dívali policajti a aj ochrankári v neápadných čiernych oblekoch. No kašlal som na nich. Vošiel som do budovy na recepciu, pozdravil sa a oznámil pracovníkovi (ktorý sa na mŇa nevraživo díval) že sa chcem zúčastniť rokovania NRSR, ten síce nerád, ale vydal mi navštívenku a poslal ma k ochrankárom s rentgenom aby si preverili či nemám nejaké zbrane... zistili že nemám. Následne ma odprevadil na balkón v rokovacej sále. Bol som tam prvý raz v živote, a prvý raz v živote som mal pocit že sa skutočne podieľam na demokracii v tomto štáte. Celkovo z národnej rady som mal pocit že je to reprezentatívna budova... ale iba z tej budovy. Keď som počúval rozpravu v parlamente, občas bola prerušená pokrikmi poslancov... prišlo mi akoby som bol niekde v krčme. Na balkóne bol jeden televízny štáb a jeden divný típek... potom keď som prišiel ja tak sme boli už dvaja divný típci a samozrejme ochrankár. Asi po 20 minútach som to vdzal a odišiel odťiaľ.

Spravil som si potom ešte krátku prechádzku po moste SNP a šiel som na vlak nazad... Môžem povedať že to bol krásny deň, a aj keď som nemal žiaden plán, nakoniec a to vyvinulo viac ako dobre a som rád že som tam šiel. Vlastne som si celý deň robil čo sa mi zachcelo a čo mi v tej chvíli napadlo :-) Keď som sa vrátil mal som kamarátom o čom porozprávať a zaspával som z dobrým pocitom.

Ešte na záver prikladám pár fotiek čo sa mi podarilo urobiť aj s krátkym komentárom.

Najprv IC Šariš vchádzajúci do stanice



Potom som si nemohol odpustiť pár fotiek už v Bratislavskej stanici
Reštauračný vozeň IC Šariš


Rakúsky expres do Viedne


Bratislavská stanica


Múzeum dopravy


Môj pokus o umeleckú fotku :-)


A teraz v životnej veľkosti


Dosť trefná reklama na Cadillac.


aaaa Komunistické vládne limuzíny.

TATRA 613 Kabriolet


ZIL 115


Čajka GAZ 14


Potom som uvidel toto a dostal som nápad tam ísť


toto bol skutočne impozantný pohľad


vcelku zaujímavá fotka čo sa mi podarila na Slavíne


Bratislavský hrad, do ktorého som sa pre rekonštrukciu nedostal (fuj ale tá biela sa mi na ňom nepáči)


NRSR


Pohľad z terasy národnej rady na most SNP


A nakoniec pohľad z mosta na Národný radu a na hrad


Taaak a to je všetko.
Dúfam že sa Vám môj pokus o cestopisný článok páčil.
Dík za prečítanie.