Popravde ani sama neviem, kde začať, taká som....hm...rozčarovaná. Asi to je to správne slovo.
Asi začnem tým, že už dávnejšie som mala pocit, že mi ľudia závidia. Aj keď dodnes neviem, presne čo. Som normálna žena. Tak teda, aby som bola úprimná, zrejme normálna nie som. Som slobodná matka. A zrejme práve tým nie som normálna. K tomu sa dostaneme. Nie som modelka, ani moletka, ani netrpím viditeľne zvláštnym prejavom, nemám nejaké zvláštne prednosti, aj keď je miestami ťažké pozerať sa mi do očí, ale mám priemer 80C. Klasika. Nič výnimočné. Dokonca nemám ani dlhé husté vlasy, ale strapaté krátke ryšavé, ako ktorákoľvek iná žena. Nie som bohatá, nemám dom, ani luxusné fáro pred ním, ani zlato okolo krku. Som priemerná pracujúca trieda, som normálne zamestnaná matka dvoch detí. Bývam v malom bytíku, neskromne skromne zariadenom, a používam nohy na premiestnenie z bodu A do bodu B. Na účte tesne pred výplatou zopár Eur a v peňaženke tak akurát na víkend. Chodíme slušne a hlavne čisto oblečené. Upravené, a to, že sa maľujem nepovažujem za nič výnimočné, len toľko že dbám o seba. Tak normálne, koľko času mi medzi povinnosťami zostane. Nie som typ ženy okolo ktorej by sa točil zástup mužov a chodila obvešaná ružami. K ľuďom, ktorý sa ku mne správajú slušne, správam sa aj ja. A tých, ktorí sa ku mne nevedia správať slušne, je po prvé primálo, a po druhé - ignorujem ich. Žijem si normálny život. Ak sú doma žabky, poctivo a starostlivo sa o ne starám. Ak nie sú doma, a mám doma všetko porobené, sem - tam si dovolím ísť s kamoškami vonku. V mojom okolí, teda v našom okolí sa pohybujú dvaja muži - moji najlepší kamaráti, ktorí mi pomôžu, ak mi treba vymaľovať, prehádzať v izbe nábytok, či opraviť niečo, čo ja nezvládnem. Alebo, keď sú žabky choré, kým som v práci sa o ne s láskou postarajú, pomôžu im napísať úlohy, zahrajú sa s nimi a odpovedia im na príliš technické otázky, ktoré niekedy ja nezvládnem.
Keď som bola pred pár mesiacami pri leštičke gulí, jedna z vecí, ktorá ma prekvapila, či vlastne utvrdila v niečom, čo som si myslela, bolo, že ona sama mi hneď v úvode povedala:
"Bože, vám ľudia nenormálne závidia. Máte tu karty závisti. Veľmi veľkej závisti. Ale čo vám závidia? Veď ste normálna ženská."
Som presvedčená o tom, že mi nie je čo závidieť, a že som žena ako ktorákoľvek iná - nič výnimočné, nič extra, či extravagentné. Teda, myslela som si to do dnes. Jedna z mojich teŕoii bola, že mi asi závidia jeden fakt, od ktorých sa možno líšim od ostatných, ale v dnešnej dobe, je to celkom bežné. Fakt, že som ako pomerne mladá, v dvadsaťšestke odišla od muža a dopísmenka zaštítila štatút slobodnej matky. Sama vychovávam svoje žabky, aj keď žijem v spoločnej domácnosti s otcom. Chodím do práce, zvládam moje žabky, nosia mi jednotky, majú to, čo potrebujú a nie som odkázaná na to, byť s niekým len preto, aby som mala dajme tomu väčší byt, auto, či chodila na dovolenky k moru. Proste si v rámci možností a schopností vystačíme sami. A čo je najpodstatnejšie máme úžasný vzťah - plný lásky, pochopenia, úprimnosti.
Myslela som si, že dnešná doba je už nastavená na to, aby prijala slobodné matky ako rovnocenné ženy spolu s vydatými ženami. Ale mýlila som sa. Dnešná spoločnosť,a zvlášť v tejto krajine len ťažko dokáže akceptovať slobodné matky. Ide o to, že niektoré ženy, ale aj muži, len ťažko dokážu akceptovať vedomie, že niekto to zvládne sám. Bez pomoci partnera.
Už dávnejšie sa mi stalo, že mi moju slobodu a schopnosť prežiť chceli prekaziť, či aspoň pekne krásne strpčiť. Keď bolo vlani podané na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, na oddelení sociálnej kurately, oznámenie o zanedbaní si rodičovskej povinnosti, myslela som si, že sa mi to len sníva. A popravde, bola som z toho na prášky. Všetky prešetrenia sociálnej kurátorky, či cez školu, škôlku, psychologičku, jednoznačne dopadli v môj prospech. Nepochybovala som o tom,aj keď v kútiku duše som sa trošku obávala. Človek je tvor s priveľkou fantáziou a tá v tom negatívnom vie niekedy poriadne zamiešať karty. Ale posunulo ma to ďalej. Bojovať sa svoju nezávislosť, za našu rodinu. Keď pred pár dňami môj vlastný otec vypočúval moju kamarátku, pri ktorej som s mladšou žabkou noc predtým prespala, s tým, že či som skutočne spala pri nej, pretože v ten istý večer ma vraj videli ožratú niekde na múriku, myslela som si, že sa mi to asi sníva. Ale spravila som jediné, čo bolo možné a správne. Podala som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za urážku na cti a ohováranie. Využila som svoje občianske právo na to, aby som bránila svoju česť. A práve možno ten človek, ktorý ma ohováral (nie som si úplne istá, sú to len moje domnienky) ma dnes v podnapitom stave slovne obvinil z toho, že som nezodpovedná matka, a svoju úlohu matky nezvládam. Pritom sama pani má existenčné problémy, jej dvanásť ročná dcéra jej uteká z domu a vláči sa s chalanmi po meste. V dvanástich som sa ja tak nevedela bozkávať, ako táto mladá slečna. Ale čo už, doba je pokročilá.
Minule mi v práci povedala moja Krásna víla niečo, čo ma práve dnes donútilo zamyslieť sa nad sebou a nad tým ako ma vníma okolie. A poznám sa pridobre, a viem, že kým na to neprídem, nedám tomu pokoj. Človek môže byť o svojich kvalitách presvedčený akokoľvek, môže veriť v svoje správne rozhodnutia, v seba samotného, no ostatné týždne a mesiace, či roky, ma utvrdili v tom, že ľudská závisť, či miestami hlúposť vám môže poriadne znepríjemniť život.
A prišla som ešte na niečo....presne ako sa to povedala v skvelom slovenskom filme - Pásla kone na betóne....NEMÁŠ CHLOPA, NEMÁŠ PRAVDY..., dnešná spoločnosť len veľmi ťažko dokáže akceptovať slobodné mamičky. Hľadajú v nich slabé miesta, pre ktoré nedokázali ostať vo vzťahu s mužom, nech už bol akýkoľvek. Pretože v našej spoločnosti sa nenosí byť sama a nezávislá, nie je to akceptovateľné, pretože už naše staré matky boli vychovávané k tomu, že nech je muž akýkoľvek somár, tyran, je našou POVINNOSŤOU zostať s ním.
Pýtam sa potom ale jedno. Kde je potom naša POVINNOSŤ žiť slušne, na úrovni, dôstojne, hrdo a slobodne? Kde je potom naša POVINNOSŤ akceptovať životy iných? Kde je tá normálna ľudská slušnosť, tolerancia, pochopenie a akceptovania súkromia iných? Prečo aj my, ženy bez mužov, nemôžeme mať pravdu??? A nárok na vlastný život, ktorý je presne taký istý ako ten s nimi, len to že sme sami...
Možno som sa dnes trošku rozpísala, možno je za tým rozčarovanie, no ide mi o jedno...o to prastaré a pramúdre....
ŽI A NECHAJ ŽIŤ
Komentáre