Malé dievčatko sa raz vybralo celkom samo do hlbín a nástrah veľkého nebezpečného lesa. Snažilo sa čo najrýchlejšie ujsť od svojich rodičov, lebo už ďalej nechcelo dookola počúvať tie večne otravné zákazy a príkazy.
Bežalo stále hlbšie a hlbšie, až sa dostalo do tmavého hustého porastu. V tom začulo niečí hlas značne namosúrene hovoriť, že vraj čo hľadá tak hlboko v lese ktorý jej vôbec nepatrí a nemá tam teda čo robiť. Dievčatko sa predralo za krovie, aby lepšie videlo, čí hlas ju to ešte aj tu v lese buzeruje. Čakalo snáď že to môže byť čokoľvek, no nikdy by ho nenapadlo, že to bude to, čo sa pred ňou zrazu objavilo. Dievča síce skríklo ako o život, no neušlo. Zostalo na mieste a vyjavene hľadelo na obrovitánsku zrelú lesnú jahodu, ktorá mu siahala vysoko nad hlavu. „Čo tak čumíš?“ spýtala sa nevrlo jahoda. Dievčatko neschopné reči podišlo bližšie a skusmo jahodu olýzlo, čo sa neobišlo bez jahodinho urazeného reptania. „Ako sa opovažuješ? Taká bezočivosť! Okamžite odtiaľto zmizni. Vyzerám snáď že sa chcem nechať na olovrant zjesť nejakému nevychovanému decku? Ha? Tak to teda nie. Som jahoda a mám predsa nejakú tú svoju hrdosť, nie? To si ešte nikdy nepočula o právach lesných jahôd? Zavolám si právnika. Ten už bude vedieť čo s tebou. „Praaaaaaaaaaavniiiiiiiiiiiiiik!“ zvolala nahlas vytočená jahoda a právnik v podobe velikánskeho banánu na seba nenechal dlho čakať. No a vtedy sa dievčatko po nie veľmi dlhom zvažovaní rozhodlo o okamžitý útek z lesa.
Nepamätalo si už veľmi čo bolo potom, ako sa dostalo von, no jeho život sa odvtedy jednoznačne zmenil k lepšiemu. Nemuselo chodiť do školy, robiť si domáce úlohy, či počúvať tie večné výčitky od rodičov. Naopak, bolo zrazu obklopené milými a vľúdnymi ľuďmi, ktorí sa s ňou každý deň rozprávali, hrali sa s ním hry, či jej nosili výkresy s farbičkami a chválili ho za každú jednu čarbanicu, ktorú nakreslilo. Každý sa mu vo všetkom snažil vyhovieť.
Na desivý zážitok z lesa si už onedlho ani len nespomenulo...až do chvíle, kým...
„Čo sa stalo? A čo je to tu za krik?“ Spýtal sa nervózne akýsi muž celý v bielom, keď dobehol do malej, takmer prázdnej miestnôstky a plný výčitiek a očakávania hľadel na staršiu pani stojacu pri dverách. V zapätí zbadal celkom v kúte hojdať sa drobné učupené dievčatko. Po chvíli začul ženu vravieť roztraseným ospravedlňujúcim sa hlasom: „Ale nič pán doktor, len som tej malej doniesla zopár chutných sladučkých jahôdok zo záhrady, myslela som, že sa poteší a zrazu... “ hlas sa jej z úst celkom vytratil.
„Pán doktor? Je vám niečo? Pán doktor!“
Muž hľadel na košík s ovocím v jej náruči, akoby bol v tranze. ,,Ale nie, nie len...jedna tá jahoda...ale nič, nechajme to tak, asi som už vážne prepracovaný... “
V tom žena zdesene vykríkla, pustila košík na podlahu a z neho sa vykotúľalo plno malých červených plodov. Jedna z jahôd sa po chvíli nemotorne postavila na vlastné a pomaly docupkala priamo k miestu, kde sa ešte stále monotónne hojdalo vystrašené dievčatko. Nadýchla sa a pokojným vyrovnaným hlasom prehovorila: „Ale, ale...vyhýbame sa zákonu maličká, všakže?“
Boj za práva lesných jahôd
20.04.2008 12:42:02
Komentáre
Zaujímavé.... Len neviem, prečo v tejto rozprávke neudelili právnika aj dievčatku,
Prevratné to síce nieje ale je to ...
Rozpravka
pechen