Neviem čo dnes mladým ľuďom hovorí meno Franišek Krištof-Veselý, ale je pravda, že to bol svojho času najpopulárnejší interpret slovenskej popmusic, alebo ako sa vtedy vravelo - tanečnej hudby. Bezkonkurenčne najpopulárnejší aj preto, že bol jediný. Neviem o tom, že by v čase asi od tridsiateho piateho do štyridsiateho ôsmeho existoval ešte nejaký iný spevák alebo speváčka v tomto žánri. Áno. Mimi Kišonová. Ale jej Ružičky od Schneidra-Trnavského, to bolo predsa len trošku z iného súdku. Mimochodom, Schneider-Trnavský bol mimoriadny hitmaker. Okrem Ružičiek stačí spomenúť absolútne zľudovenú Keby som bol vtáčkom. Myslím, že keby sme dnes urobili anketu Slovenské hity, tak by sa Keby som bol vtáčkom umiestnila hneď za megahitom Kto za pravdu horí. Keď už sme pri tom, pripomeňme si text: Kto za pravdu horí v svätej obeti /  kto za ľudstva práva život posvätí / kto za krivdu biednych slzu vyroní / tomu moja pieseň slávou zazvoní. To je jasná hymna pre OSN, UNESCO,EÚ alebo aspoň pre SR. Ale nie je lebo v OSN o nej nevedia a my dávame prednosť bojovnejším popevkom. Vráťme sa však ku Krištofovi-Veselému.
        V tridsiatych rokoch sa úspešne uchytil v Prahe a filmy pre pamätníkov vysielané na českých televíznych kanáloch nám poskytujú dôkaz, že bol priekopníkom slovenskej účasti na českej kultúre. Tam sa začala tá participácia, pokračujúca Chudíkom, Dočolomanským, sestrami Vášáryovými, Labudom až po hviezdy súčasných muzikálových produkcií na čele s Jozefom Bednárikom. Moja matka spomína, že keď sa dakedy v štyridsiatom vrátil do Bratislavy, privítanie bolo ešte búrlivejšie, ako keď k nám v päťdesiatom piatom zavítal Gérard Philipe. Praha mala Oldřicha Nového, Berlín Wiliho Forsta a Bratislava získala Krištofa-Veselého. Pomohol jej stať sa plnohodnotným mestom, pretože plnohodnotné mesto potrebuje operetu. Šlágre a hviezdneho interpreta. Bol naozaj hviezdou prvej veľkosti. Je to o to udivujúcejšie, že sa to konalo bez televízie a vlastne aj bez filmu, lebo filmy sa začiatkom štyridsiatych rokov na Slovensku  nenakrúcali. Všetko to šlo cez divadlo a gramafónové platne. Vždy som si myslel, že po marci 1939 prestali medzi Českom a Slovenskom akékoľvek kontakty. Len teraz som sa dozvedel, že všetky šlágre prvej polovice štyridsiatych rokov nahrával Krištof-Veselý v berlínskych a pražských štúdiách na platne značky Ultraphon a Esta. V divadle predstavoval to, čomu sa vtedy hovorilo mladokomik salónneho typu. Frak, cylinder, biely šál. Opereta. Ale hereckým a speváckym prejavom bol skôr doma v hudobnej komédii, v modernejšom a komornejšom žánri. Žiaril v ňom naplno, poučený Budapešťou a Prahou. Ja sám vlastne ani nie som pamätník jeho veľkej éry. Poznal som ho skôr z počutia. Doslova. Mali sme doma najmodernejší gramafón tých čias, posledný výkrik módy, naložili ste naň desať platní a tie automaticky padali vrchná na spodnú a minimálne pol hodiny ste si ten prístroj nemuseli všímať a hralo to. Takto som počúval Veselého hity zhruba od svojich piatich rokov. O pár rokov, po víťazstve robotníckej triedy, sa veľká éra Krištofa-Veselého skončila. Prvý raz som ho videl "live" na Novej scéne v predstavení hudobnej revue V+W Nebo na zemi. To mohlo byť tak v päťdesiatom šiestom. A o rok nato som s ním dokonca vystupoval na estrádnej šnúre po Záhorí. Zdalo sa mi vtedy, že jeho sláva už patrí hlbokej minulosti. Že je to veľmi starý umelec, ktorý to ešte stále vie, ale svoj zenit má dávno za sebou. Teraz si uvedomujem, že mal asi o sedem rokov menej, ako mám ja dnes. Musím sa nad tým zamyslieť.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003