Pani doručovateľka, milá pani. Dlhoročná „známa“. Aj v daždi sršiaca humorom. Dnes jej z očí a úst sršali blesky. Rozzúrená, ako hladný človek, zpred ktorého zoberú tanier dobrôt. Alebo ako alkoholik, ktorý si za posledné peniaze kúpi štamperlík a jeho trasľavé ruky ho, bez rozliatia, nedokážu dopraviť do smädných úst.

"Tak išla som zaniesť poštu do školy a pred ňou, takí traja výrastkovia a vraj: ahoj teta. My ideme s tebou. A ako my otvorili dvere, prešmykli sa okolo mňa. Služba ich nechcela pustiť, ale darmo. Jeden z nich si hneď mašíroval po chodbe k dielňam. Bol cudzí, ale nič nedbal. Tí dvaja vyšli síce pred školu. Tak som sekretárke hovorila, čo sa mi stalo a ona hneď vytočila mestskú políciu a išla povedať zástupkyni, čo sa stalo. A predstavte si pani Dychtivá, odpovedali jej, že mestskí policajti neprídu, lebo dnes majú voľno. Tak veru. Aj tí sú len takí darmožráči. Platíme ich z našich daní. Vyvážajú sa v autičkách a keď ich potrebujete, tak službu nedostanete. Tak veru. Taká som bola na toho ucháňa nahnevaná. Vraj - ahoj teta. A tykať si mi dovolil. No však to jeho babke nedarujem!“ Ešte stále nahnevaná sa mi zdôverovala.                                                                                                                                                                                               „A ako to dopadlo, keď mestskí nemohli?“ Vyzvedala pani Dychtivá, dychtivá po senzáciách, od pani doručovateľky. „Zástupkyňa ho s jedným učiteľom potom vyviedla von. Nechcel sa dať vyvjesť. Ale ona nepopustila. Vyprevadila ho von. Nechcel povedať, koho hľadal. Viete, on sa síce tackal, ale on vám nesmrdel. Necítila som pach po alkohole. Potom ešte padol pred školou. Kto vie, od čoho bol otrundžený?“

Kto vie, kde mal byť?  Veď bolo vraj niečo po jedenástej.