Nad ránem zakřičel pták, řekni mi, řekni mi, řekni mi jak.. Jak sladko, jak bolno, hořko nám bylo, tak sladko, tak bolno hořko a milo.. Co křídel, co zvonu, z Varšavy domu, a v srdci a z místa jak piáni-pianísta....

Navarová má v sebe niečo nepopísateľné. Dynamiku jej osobnosti.  Každé slovo, každý tón mi evokuje nejakú nezabudnuteľný zážitok a zároveň štartuje "reflex" husej kože. V takých chvíľach človeka napadne...Škoda, že už nežije.

Z piesní cítiť exotiku, potrebu vzlietnuť nevedno kam. Ďaleko od domova. Ďaleko od stereotypu. Na Kubu. Vychutnávať pravú havanskú cigaru a hľadieť na more. Počúvať potulných kubánskych muzikantov a dať im nejaké to centavo. Usmievať sa na okoloidúcich.  Zahalená do slnečných lúčov.

Jak jitra z paneláku, kastrulek na hořáku, jak vuně kardamomu, a ráno domu domu.. Jak slečny z pohlednice, jako když zývá lvice, jak pět ran do čepice Jarka Nohavice, jsou břišní tanečnice.

Španielsko. Sangria. Flamenco. Ohniví ľudia s ešte ohnivejšou krvou. Večerná prechádzka naboso. Bezprostredný tanec na najbližšom námestí. Býčie zápasy.

V duši čisto, v duši jisto, místo, kde slunce vstává, na mí gusto v hlavě pusto, jenom stromy a tráva. Zelená hvězda padá do rybníka...V duši husto,a Jacques Cousteau zase ploutvema máva, se šneky..


Keď nie inak, cestujem aspoň s Navarkou. Predchuť exotiky. Ale aká intenzívna.