Hmm, je to už celkom slušná kôpka dní, týždňov, či dokonca mesiacov od publikovania posledného článku na tomto blogu. Napriek tomu tak trochu cítim, alebo aspoň dúfam, že laskonkin blog ešte nie je úplne uzavretou kapitolou. A tak som sa po dlhšom zvažovaní a prekonaní istej nerozhodnosti rozhodla vdýchnuť mu nový život. Snáď bude v mojej moci opäť skladať články, ktoré prilákajú pozornosť aspoň niekoľkých čitateľov ... ale hlavne z ktorých budem mať aj ja sama dobrý pocit.

Leto je v plnom prúde, hoci aprílové počasie akoby nás presviedčalo, že všetky slnečno opojné chvíľky máme ešte pred sebou. Konečne som si naplánovala dovolenku. Na koniec leta ... či skôr na začiatok jesene. Možno sa počasie umúdri a neodoprie mi veselé chvíľky na detskom ihrisku s dvojročným synovcom či kočíkové prechádzky s trojmesačnou neterkou. Jakub a Hanka. Oslávenci tohto (skoro)víkendu. Akoby nestačilo, že narodeniny oslavujú deň po sebe. Úsmevné náhody sa občas príjemne vtierajú do života.

Sama v sebe som urobila drobné upratovanie a ujasnila si, čomu v mojom živote urobím väčší priestor a čo odsuniem na okraj. Pretože chcieť všetko a neustále viesť súboje s nedostatkom času neprinášajú nič užitočnejšie ako permanentnú únavu. Teraz sa ešte musím naučiť ten poriadok aj udržiavať a udržať.

Obdobie písmenkovania prestriedalo obdobie mlčania. Písmenkový pokušiteľ vo mne však v poslednej dobe zaznamenáva okolo seba impulzy nových inšpirácií či záblesky pootočených uhlov pohľadu na témy staré, či na blogu už neraz preberané. Pero mi na papier vykúzlilo zopár nových veršíkov a objavujú sa aj (mnou) doposiaľ nepoužité metafory. A tak do rúk osudu i svojej vnútornej sily vkladám laskonkin druhý dych i jej schopnosť popasovať sa so životom na blogu.