Bolíš a ópium mi vyprchalo,
opustenie natieram na rohovku.
bolesti vždy býva málo,
zametiem ju po pohovku.

Čosi kdesi jemne prasklo,
a čas sa kamsi vysypal.
V tme mi Slnko takmer zhaslo,
a osud sa mi natískal.

Zabudnutý v kúte sedím,
a popol sladko chutí mi.
Na tvoj obraz v srdci hľadím,
a vôkol sa svet rúti mi.

Ukrytá si, no predsa žiariš nahotou,
tak sladko srdce opíjaš.
Dnes pijem iba sám so samotou,
kým ty si bolesť zabíjaš.

I vietor prestal razom kvíliť,
pred búrkou chodí bezvetrie.
Pocity mi zas budeš píliť,
tie čo život denne zametie.

Tak ukradol nám pán čas,
tie chvíle našej svätosti.
do tmy tam skríkol čísi hlas,
že končia chvíle radosti.

No túžba brány rozbíja,
tá túžba muža po žene.
I rozum ona opíja,
keď túžim smutný po tebe.