Zrazu si prišiel do môjho života. Bol si tak záhadný. Nepoznala som ťa, ale niečo na tebe ma nútilo sa o teba zaujímať. Tvoje vystupovanie na verejnosti, spôsob hovorenia, názory... Úplne si ma pobláznil. Ale vtedy som bola ešte ,,malé dieťa“. Bláznivo som sa do teba zaľúbila. Ty si tvoril moje dni. Moje myšlienky boli plné teba. A zrazu BUM! A bol koniec. Sklamal si ma, bolelo to. Ja som to síce skončila, ale kvôli tomu, že si ma klamal. Mala som na to právo. Ale ty si bol urazený. Povedala som si fajn, veď to je tvoj problém. A tak prešiel istý čas a znovu sme sa začali rozprávať. Stávali sa z nás najlepší kamaráti, nerozlučná dvojica, skoro ako súrodenci. Dlhé telefonáty, pokec u nás na dvore alebo len tak na icq. Verila som ti. Vylievala si srdce. A aj ty si sa aspoň trochu otvoril (aspoň myslím, lebo už naozaj neviem). Proste dvojica na pohľadanie. Naše priateľstvo bolo silné. Ale zrazu som si uvedomovala, že k tebe cítim niečo iné ako len priateľstvo. Zaľúbila som sa. A mala som pocit, že aj ty. Spomínam si na tie dni. Už som len čakala, kedy prídeš a spýtaš sa ma či s tebou nechcem chodiť. Avšak to by bol zázrak, aby som mohla byť niekedy šťastná. Prišla tá osudná noc. A môj svet sa od základu otriasol. Znovu si ma zradil. Vtedy vyhrala fyzika nad srdcom. Vôbec ťa netrápilo, čo bolo so mnou. Vieš vôbec aké to bolo? Vidieť ťa s ňou? A ona že je kamarátka? Asi ťažko. Správali ste sa tak sebecky! No čo už! Fajn, je koniec medzi nami! Zo mňa si nikto nebude robiť dobrý deň. Dala som ti srdce ale teba to netrápilo. OK. Keď to tak chceš. Ale aj tak som bola stále ja tá zlá, lebo som sa s tebou nechcela tak často vidieť ako predtým, od nej som len  počúvala, že žiarlim, no tak vám ďakujem pekne. Už som nemala síl. Bola to ako nočná mora. No vďakabohu som sa počas toho stála silnejšou a odolnejšou. Bola som síce mnohokrát zlomená a na dne, ale zvládla som to. A vieš čo? Aj bez pomoci. Prestala som byť na tebe závislá. Život išiel ďalej. Ale potom sme si k sebe, neviem akým zázrakom, znovu nachádzali cestu. Znovu sme boli priatelia a ani neviem ako sa to stalo. A potom nastal ten osudný moment. Posledný deň roku. A aj posledný kúsok zdravého rozumu u oboch. Boli to také úžasné dni. Ako keby sa mi všetky sny splnili. A tak to išlo ďalej. S ňou si sa rozišiel a venoval si svoj čas mne. Och, aká som bola len šťastná. bolo to také jedinečné, také nádherné, takmer som neverila že to je naozaj. Tie dva mesiace boli nádherné. Naozaj som bola zamilovaná. A to do teba. Ale postupom času sa stalo to, čomu  sa hovorí, že „prvé opojenie vyprcháva“. To sa stalo. Prestala som lietať v oblakoch a začala som vnímať realitu okolo nás. Bolo to krásne, ale nemalo to budúcnosť. Lebo potom si začala uvedomovať, aký sme rozdielny. Že žijeme v rozličných svetoch a to čo robíme nie je najsprávnejšie.  Bola som z toho zmätená. A tak som ti povedala, že s tým musíme prestať. Že takto to nemôže ísť ďalej. Že sa na to musíme pozrieť z racionálneho hľadiska. Ľúbila som ťa. Naozaj. Ale... Mrzelo ma to, ale bola som presvedčená, že to bude tak správne, hoci niekde hlboko vo vnútri som o tom pochybovala. A potom si mi hovoril, že nevieš čo naozaj cítiš, že to je len túžba. No tieto slová ma boleli viac, ako fakt že som ťa nechala, lebo som si myslela, že ma tiež ľúbiš. No ale nechala som to tak... Chcela som to riešiť ďalej, ale prišli rodinné tragédie a veľa bolesti, sĺz a utrpenia. Nemyslela som vtedy na nič iné iba na rodinu. Tak sme sa nevídali tak často, ani sme sa nerozprávali, sem tam si v autobuse pozdravili a to bolo všetko. Nevadilo mi to. Ale postupom času som si začala všímať, že si nejaký iný. Zvláštny. Nevedela som z teba vyjsť. Kvôli čomu si bol taký iný? Mala som mnoho otázok, ale nikto mi nevedel dať odpovede. Po čase som to prestala riešiť, ty si odišiel ďaleko, ja sin si tu žila. Ale vrátil si sa a bol si iný. Nespoznávala som ťa. Vôbec. Od základu si sa správal inak. Nechápala som to a ani do tohto dňa nechápem. Čo sa ti stalo? Môžem za to ja? Mám pocit že padáš do čiernej priepasti a ja nemôžem nič robiť! Keby si len vedel ako som z toho mimo. Mám strach sa s tebou rozprávať, lebo by si ma ani nenechal dopovedať všetko. Neviem čo robiť. Možno to aj raz budeš čítať. Ak áno tak mi daj vedieť alebo mlč. Uznaj podľa svojho srdca a nie rozumu. Hoci nie sme spolu stále ťa mám rada a bojím sa o teba. Chcem ti pomôcť ak nejako môžem, len mi to povedz...