Skúmavo hľadím za Tebou,
ako za svojim rozplynutým snom.
Nehľadím za dušou, len za tmou nemou,
deň nie je už viac bez Teba dňom.

Aj kúsok z Teba mi stačí,
odrazu pocity nepotlačím.
Chcem Ti dať na pery sladučký bozk,
ale to nestačí, to nie je dosť.

Nezmýlia ma Tvoje voňavé vlasy,
nezvedú Tvoje modrasté oči.
To, čo ma zviedlo si Ty sama asi,
z tejto cesty mám chuť nikdy neodbočiť.

Jediný pohľad Tvoj znamená viac,
ako pohľady ľudí státisícov.
Keby smiem, zavýjam na mesiac,
že som si Ťa na hruď nepritisol.

Keď zrodí sa dotyk Tvojho tela
a na telo moje dopadá,
z prázdnoty čiernej zrazu je biela
a smrť si kosu odkladá.

Na líce dostávam rozlúčky bozk,
srdce mi tuhne a chladne jak vosk.
Z nicoty znova ma pohltil hlas,
stočíš sa chrbtom a odchádzaš zas.

Po ceste do nikam,
stále Ťa hľadám.
Pomaly nedýcham,
zima je mladá.

Prechádzam očami po ľuďoch,
hľadám Ťa stratený v dave nemých tvárí.
Hľadám Ťa vo svojich prázdnych snoch,
hľadám Ťa, alebo sa tak len tvárim?

Raz zasa prídeš a srdce mi nadskočí,
no v strachu z úzkosti padne mi späť.
Čo ak raz neprídeš? Všetko sa otočí.
Keď chcem byť šťastný, tak smutný som hneď.

Nevládzem dodržať to, čo Ti sľúbim,
nevie byť pre mňa úsvit dňom,
nechcem si namýšľať viac, že Ťa ľúbim,
chcem iba vedieť, že nie si snom...