Texty k pesničkám, to je už na prvý pohľad indiferentná záležitosť. V podstate o nič nejde. Nič sa v takej pesničke nerieši, nijaký problém sa nenastoľuje, o ničom sa závažne nehovorí. Najmä z dôvodov časových. Pesnička má zhruba tri minúty a čo už sa dá za tri minúty vyriešiť, čo sa už dá za taký krátky čas stihnúť. Hádam len orgazmus je kratší ako pesnička. Aj preto si ho, podobne ako obľúbenú pieseň, ustavične opakujeme, aby sme nezabudli nápev. Ale čo s textom? Ruku na srdce : keby ste v tomto momente mali zaspievať druhú slohu našej hymny, spomenuli by ste si? Stavím sa, že by ste trošku zaváhali nad tým, čo všetko vzbudzuje Slovensko k tomu, aby sa prebralo. To, že dosiaľ tvrdo spalo, je bez debaty. Nuž čo, ak by bolo treba v tejto chvíli zaspievať aj druhú slohu, postupovali by sme podľa osvedčenej metódy "melódiu poznáš, textu sa chytíš". Tak ako to býva po polnoci v krčmičkách, kde vytryskne pieseň, všetci sa pridajú, ale málokto vie, čo ešte robí sokol na javori, okrem toho, že sedí. Alebo čo som si to vlastne pomyslel na detvianskom moste? Prípadne, čo vyplýva z toho, že Kapusta a Ursíny boli nevinní. Jedným slovom, texty piesní ako celok nám akosi unikajú, pamätáme si len úryvky, odborník by povedal - slogany. Tak som si pomyslel. Zajali, zajali. Nad Tatrou sa blýska. Zbohom ostávajte. Ej juch! Prípadne: Marína, rád ťa mám. Rodný môj kraj. Tak nekonečne krásna... Čo ma drží nad vodou. Sklíčka dotykov. A potom spev vyzerá takto: Jestrdéj, trarararará, jestrdéj, trarararará jestrdéj. Čo tam po texte, horšie by bolo, keby sme si nespomenuli na melódiu. A keby sme ju chceli nahrádzať rečami: teraz to ide trochu hore, tam to na chvíľu zastane, ako keby sa to končilo, a zrazu sa to prudko zhupne nadol. Báječná melódia. Ešte horšie by bolo namiesto spevu hovoriť noty: d, fis, gis, h, d, fis, gis, g. Chytilo vás to, čo? Naozaj texty pesničiek sú druhoradé. Dôkazom toho je aj to, že textári dostávajú o jednu tretinu menšie tantiémy ako skladatelia. A je to škoda. Teda - že texty si málokto pamätá. Pretože, aj keď v nich nejde o veľa, texty populárnych piesní (tým myslím aj ľudových) často hovoria o dobe, v ktorej vznikli, viac ako vedecké analýzy. Nemusia nič objavovať, nič obhajovať, za nič bojovať, proti ničomu protestovať, pretože - ak sú v súlade s nápevom - vystihujú vôňu doby a to nedokážu nijaké traktáty.
        Dovoľte na záver malú prehliadku mojich obľúbených. Milujem Hanku / má v brade jamku... Veselo sa na tento svet pozerám / a preto vždy tak spokojne vyzerám... Pôjdeme dnes, pôjdeme dnes / dievča kde hraje džez / dáme si tam, dáme si tam / vínko a kávu bez... Dievčatko, nemaľuj si pery / beztak tomu už nik neverí... Ženský svet láskou dnes plytvá / ťažko je povedať drahá / dievčine či madam "von" / vtom zaznie telefón... A ešte dve ukážky, jedna je dôkazom toho, že poézie je večne živá, a druhá zas dokazuje, že propaganda v pesničke je smiešna. Verchovina, Verchovina, Podkarpatská Rus / tam si žije vodku pije podkarpatský Rus... A tá druhá... šťastný je Pedro / a svet s ním vedno / v kubánskom rytme hrá si / Havana krásna si... Živo si predstavujem, ako si ju spievajú českí občania Pilip a Bubeník, aby si skrátili dlhú chvíľu v Castrovom väzení. Čačača.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------