Sedela som na pive. Počúvam s prižmurenými očami od poťahovania cigarety.
Jazero sa zmenilo na rieku po slovách známeho.
Rieka na divokú rieku. Statická lavička bez mena sa zmenila na loď.
Lebo mal takú fantáziu.
Mlčím prevažne, počúva svetobežníka.
Rozmýšľam, kde sa v niekom bere taká vôľa zdrať ten život do poslednej predstavy.
Fascinuje ma tá vôľa napriek veku. Tá chuť.
Toľko miest vymenúva, že ich prestávam vnímať. Vnímam len, čo v nich videl, hľadal a našiel.
V určitých momentoch si vzdychnem, že to nejde bez poznania kultúry, histórie.
Všetky tie súvislosti do seba zapadajú. Historicky, geograficky, politcky, kultúrne.
Nabíja ho kultúra. Nikdy by som nepovedala, že mna posilnila kultúra. Jeho áno.
Jeho vnemy zapadajú do seba, cez to všetko obalené zážitkami, chuťami všetkého, čo tam chcel, chytil, videl, počul.

To je to videného. Zažitého.
Rozmýšľam, prečo som za ničím nešla. Prečo som nezarábala a necestovala.
Prečo ma nelákalo nič nijak viac ako niečo iné.
Potom sa pristihnem pri odpovedaní na otázku plánov.
Žiadna budúcnosť. Žiadne predstavy. Žiadna vidina.
Nikdy sa nestratili plány, nikdy žiadne neboli.
Možno tým, že nemuseli byť ?

Pýta sa na moje plány na leto. Mlčím a fajčím.
Alebo na prácu, mlčím a fajčím.
Partnerstvo. To ani nerozmýšľam.

Vždy sadnem na bycikel potom a frčím chladným vzduchom leta.
Vtedy plávam ja. Ten vzduch, chladný, narážajúci , dych vybijajúci.
Vtedy mám pocit, že ešte dačo cítim.