Na úvod by som rada uviedla na správnu mieru menšie nedorozumenie z predchádzajúceho článku. Tieto blogy vznikajú spájaním autentických zápiskov v denníku. Priamo sa v nich odráža moja nálada. Keď raz napíšem, že moje kolegyne sú neschopné, atď.,  kľudne to znamená len to, že v ten deň ma fakt naštvali. Áno, sú trošku neschopné. Ale nesmierne snaživé, a vo veľa veciach nám pomohli. Sú v prvom rade čínske. A ja som sem neprišla kritizovať Číňanov, aj keď to tak možno častokrát vyznieva. Prišla som spoznať ich každodennú realitu, ich životnýn spôsob,  štýl rozmýšľania. Je úplne iný. Niekedy ma fascinuje, inokedy dožiera. Ale berem ho taký, aký je. To, že od nich často nemôžme dostať odpovede na základné otázky je dôsledkom príliš dlhého komunikačného kánalu. Dievky nevedia nič, musia sa spýtať pána Hana. Pán Han tiež nič nevie, musí zavolať do Šanghaja. Potom to povie dievkam a tie nám niečo z toho preložia. Únik informácií je pochopiteľný. A že to tu tak funguje (všade, nielen v našej firme), to je niečo, na čo som naozaj krátka. To, že nie sú schopní dať dopredu vedieť kde, kedy a ako, to nerobia naschvál nám. Je to súčasť ich kultúry už mnoho rokov  a nie som prvá cudzinka, čo sa nad tým rozčuluje. Nemyslia tým nič zlé. Tak to proste robia. To, že to mi robíme inak neznamená hneď, že aj lepsie ( aj ked v tomto prípade áno :D) Ak z minulého blogu vyžarovala zlá nálada, neznamená to, že mi je tu v Číne zle. Len sme mali zlé obdobie. 

A ešte jedna vec. Nebývame v hoteli. Sme tam akože ubytovní, vyfásli sme kľúčik od izby, ale ostáva zamknutá a opustená, lebo je hrozná a bývať sa nám tam rozhodne nechce. Ostávame verní svojmu bytíku. Sme v štádiu riešenia zbytočného platenia aj bytu aj hotela. Samozrejme, potrvá to :D

Malými svetlými momentami posledných dní bol hlavne príchod výplaty. Sme radi, že došla, lebo si nevypýtali číslo účtu, ale bankomatovej karty. Netuším ako to tu chodí, ale chodí, a to je dobre. A dozvedáme sa, že príde Mark, Američan. Prísun native jazyka rozhodne oceňujeme, lebo tu inak zúfalo zakrpatieme. No a dokonca Tonicovi príde pohľadnica. Čiže adresu sme vydedukovali správne, a spojenie funguje :D

O tom ako prišla jar a všetko bolo iné           

Jar v Číne je niečo hrozne divné. Poznáte ten pocit, keď sa pozeráte alebo cítite niečo, čo dôverne poznáte a máte radi, ale nie je to presne ONO? Tak taká je jar v Číne. Kým u nás sa postupne tešíte z každého nového zeleného lístku, a môžete sledovať, ako jar postupne prichádza, v Číne sa proste raz ráno zobudíte, a pod oknami máte rozkvitnutý zlatý dážď. Len tak, bez prípravy. Žiadne púčiky deň predtým. Zato všetky ostatné kríky sa tvária, akoby o žiadnej jari nevedeli. A potom sa zrazu porozkvitajú magnólie. A ostatné stromy stále nič. Je to ako domino efekt a každé ráno sa rozhodne prebudiť k životu iná časť vegetácie. A neni to zrovna ONO, lebo postrádate tú celkovú jarnú atmosféru, keď sa zrazu VŠETKO začne prebúdzať. Ako keď je každý kúsok skladačky pekný, ale čo na tom, keď nikdy neuvidíte celý obrázok.

V každom prípade, je už celkom teplo a aj slnečno, a asi preto začínam byť v konštantne dobrej nálade. Aj keď slnečno tu tiež väčšinou vyzerá inak ako ho poznáme. Slnko by aj chcelo svietiť, ale nedokáže sa predrať hustou vrstvou uhoľmého prachu visiaceho  nad mestom :/ Modrá obloha je niečo, čo som poriadne nevidela odkedy som opustila Európu. Aj západy slnka vyzerajú väčšinou tak, že sa slnko rozplynie v prachu a hmle.

Minule ale bola dva dni po sebe vskutku blankytná a dokonca sme zazreli niečo, čo chcelo byť oblakmi. Boli sme uveličení. Pravdepodobne mali vo fabrikách dvojdňové voľno.  Už je zase sivá, oceľová, neprepustiteľná. A tak sa farba oblohy stala predmetom  našej každodennej konverzácie a  slnečné okuliare nevyhnutnosťou nielen ako módny doplnok, ale ako chrániče očí. Zvažujeme kúpu rúšok. Hlavne preto, lebo nikdy nevieme kedy zas príde z Mongolských púští na návštevu piesočná búrka, ako naposledy. Nuž, sivoty a šedi sme ani na jar zatiaľ nezbavili. Uvidíme, čo prinesie leto....

Činske kulinárske variácie

Začínam sa udomácňovať v kuchyni. JA, majster polotovarov a konzeriev :D Prišli sme totižto na to, že všetky slovenské ingrediencie sa dajú viac či menej nahradiť. Väčšinou menej, ale každopádne s trochou fantázie sme už večerali aj rezník  so zemiačikmi, špagety, palacinky, či vyprážaný karfiol.  Všetko sa síce pripravovalo na nasladlom arašídovom oleji (čo v prípade palaciniek nebola až taká nevýhoda) a miera improvizácie mala niekedy tendencie prekročiť hranice toho, čo sa ešte môže podobať a čo už nie,  bolo to požívateľné a aspoň VYZERALO tak ako malo.

Ale realizujem sa nielen na slovenský spôsob. Máme za sebou aj niekoľko čínskych experimentovaní a nedopadli práve najhoršie. Aj keď to  neviem veľmi posúdiť, lebo ja nie som trikrát gurmán a jedlo je pre mňa dobré, kým sa dá požuť a prehltnúť. Tonic zase KAŽDÉ jedno označí za „dobré“, pravdepodobne zo slušnosti. A tak naše žalúdky už strávili cukinu s lotosovým koreňom na sójovej omáčke, surové teplé zemiaky a dokonca kukly hodvábnika. Takto to  vraj vyzerá, keď je to ešte živé.

A takto to vyzerá, keď je to v cesnakovo-sójovej omáčke.

Hnusné, nie? Nedokázala som ich vysypať zo sáčku do misky, musel to urobiť Tonic. Myslela som si, že zvládnem všeličo, ale toto bolo na mňa trochu priveľa. Furt som mala pocit, že mi to ožije v ruke a začne sa mrviť a bzučať. Opražené a na tanieri mi to bolo oveľa sympatickejšie :D

Týmto skvelým jedlom sme vlastne zahájili Čínsku Veľkú Noc. Nemohli sme tu totiž nájsť špenát, čo je moje obvyklá potrava na Zelený Štvrtok. Tak poslúžil šalátik a larvy – nie je to predsa zrovna mäso, nie? Navyše, vyšlo to presne na prvého apríla a obom nám to prišlo ako celkom slušný fór. Keď sa nás niekto pýta ako to chutilo, tvrdíme, že to bolo delicious. Pravda je však taká, že sa nechystamé kukly ešte niekedy pripravovať ;) 

A už naozaj hovorme o Veľkej Noci

Číňania netušia, čo je to Veľká Noc. Ostali sme tak na dodržiavanie všetkých tradícií úplne sami. Zvládli sme to ale vskutku bravúrne.

Veľký Piatok. Pôst. Doma by som sa nikdy nepostila len kôli tomu, že je Veľký Piatok. Jednak nie som tak kresťansky založený typ, aj keď občas zájdem do kostola, a jednak nie som zaťažená na dodržiavanie tradícií celkovo. Tu v tomto ďalekom čínskom svete je mi zrazu milé, čokoľvek ma spája s tam tým ďalekým domovom. A je to jediný spôsob ako si tu pripomenúť Veľkú Noc. A tak mám na celý deň nadelenú iba zeleninku a ovocie. Raňajkujem melón, obudejem šalát, večeriam cukinu. Japonská hruška ako dezert. Tonic celý deň provokuje. Myslím, že to nerobí naschvál. Vlastne to, že drží pôst nútene len kôli mne, znáša celkom dobre. Aj keď tou otázkou: „A nedáme si zmrzlinku?“ ma vážne takmer dostal :D

Víkend prešiel klasicky, pracovne. V sobotu pracovná dvanásťhodinovka. Prvou ukážkovou hodinou o pol ôsmej ráno sme deň začali a poslednou o ôsmej večer skončili.  Cez obedný break sme chceli ísť na „slávnostný“ veľkonočný obed. Zabudli sme si aj knižku aj diár, kde máme niektoré jedlá napísané. Galiba. Hlad však velí dačo si vybrať. Naveľa naveľa ukážeme na dáke čínske znaky v menu. Čašníčka pokrúti hlavou a ukáže na iné čínske znaky. Pokrčíme plecami a čakáme, čo bude. Judášovo ucho. Aké príhodné :D

Nedeľu večer sa konečne púšťame do dlho odkladaného maľovania vajíčok. Čím? Centrofixkami :D Všetko sa dá:) Do vázičky (sklenený pohár)  sme si našklbali niekoľko rozkvitnutých, voňavých vetvičiek. Pripravení :)

Pondelok ráno sa budím so spŕškou studenej vody do tváre. Niečo, čo sa mi už niekoľko rokov nestalo. Tonic dokonca potajomky uplietol korbáč!!!! Hrozne som sa pobavila. Avšak odmietam posilovať toto nežiaduce veľkonočné správanie niečím ako je čokoládové vajce či poldeci slivovice, a veď aj tak ani jedno nemáme. Miesto toho radšej  na obed spravím zemiakový šalát, ktorý vyzerá úplne autenticky. Chutí už menej autenticky, lebo namiesto kyslých uhoriek, hrášku a mrkvy tam je normálna uhorka a paradajka. Ale obsahuje to zemiaky a majonézu a ja mám z môjho úspechu radosť. Bude zo mňa gazdiná :D Samozrejme, jeme ho paličkami. Zo začiatku sme nevedeli, kde kúpiť vidličku, a teraz sme si na tie paličky tak zvykli, že sa nám zdajú praktickejšie :D

No a môj najobľúbenejší zvyk – Veľkopondelková opekačka, sa vydaril tiež.  Vybrali sme sa do niečoho ako les, aj keď týmto slovom veľmi preháňam. Čňania neopekajú a nevedeli sme, či je povolené robiť otvorený oheň len tak niekde v parku (to je asi príhodnejšie slovo ako les). Chceli sme sa teda niekam schovať aby sme neboli na očiach. Ako roztomilo naivné! V Číne sa totiž nedá schovať pred ľuďmi. Teda pokiaľ nie ste niekde v Tibete alebo v púšti. Navyše Číňania dnes, imúnny voči Veľkej noci, slávili niečo ako našich Všech svätých. To znamená public holiday a to znamená ešte viac ľudí všade. Zašili sme sa čo najhlbšie do lesa (teda medzi stromy v parku) a počkali trochu do zotmenia. Ohník bol skvelý, čínske špekačky (čili páročky z lančmítu) tiež a čínske brandy, čo sme na túto slávnostnú chvíľu kúpili, chutilo ako naše. Čo viac možno od Veľkej Noci chcieť?  Ľudia čo prechádzali okolo síce čumeli a veľa toho aj narozprávali, ale usmievali sa pri tom, tak sme sa spoľahli, že to nebolo o „drzých bielych turistoch, čo im ničia parky“.

Poznáte ten pocit, keď ste takí spokojní a blažení, že keby ste boli mačkou,  priadli by ste? Tak konečne ho mám už aj tu :) Je to ako vrcholné šťastie v rámci aktuálnych možností. Jasné, že by mohlo byť aj lepšie. Ale na naše čínske podmienky je to maximum :)  A  vidiecky Zoucheng sme si už skutočne obľúbili. Naša čínska Trnava. Sivá a veterná, nič tu nie je a predsa ju máte radi :)