Sedela som v aute pred domom. Na sedadle šoféra sedel on. Plakal. Veľký chlap plakal. Zdesene som sa na neho pozerala a pocítila som neopísateľné znechutenie. Možno ma aj striaslo. Neviem. Viem, že sa mi to ani trochu nepáčilo. Nepáčilo sa mi to čisto zo sebeckých dôvodov. Pristihla som sa pri myšlienke, že dôvody, prečo ho stretávam týmto aktom pominuli. Stretávam ho, aby som sa smiala, aby sme mali dobrý čas, aby sme nič neriešili a len tak si plávali životom a zrazu zbytočný prejav slabosti, alebo čo to vlastne bolo.

Bolo to zvláštne a veľmi ma to naľakalo.

Vrátilo ma to späť do minulosti. V hlave mi prebehla retrospektíva posledného vážneho vzťahu.

Neveriacky som na neho pozerala a opýtala sa ho čo tu nacvičuje, či sa nezbláznil. Povedal, že mu je to ľúto, že mu je ľúto, že ma opäť sklamal, že ma nechce stratiť. Myslím, že som urobila taký ten divný zvuk podobný: „ Heh?!“ A zakrútila hlavou. Nechápala som to.

Veľký chlap plakal. Plakal kvôli hlúposti. Plakal, lebo nedostál svojho slova a sám pred sebou klesol. Aspoň to tvrdil. Možno len nechcel klesnúť v mojich očiach. Rovnako ako ja mnohokrát predtým som nechcela klesnúť v očiach iných. Plakal, lebo dostal strach, strach, že ma stratí.

Bolo to zvláštne a vôbec ma to netešilo.

Napadlo ma, či sa zo mňa náhodou nestáva citový mrzák, ktorého nadšenie z niekoho dokáže veľmi rýchlo vyprchať pri malom zaváhaní toho druhého.  Stalo sa mi to pred mesiacom s mužom menom Nevolať a stalo sa to teraz. Ten prvý nevedel čo chce a ten druhý to chcel až príliš. A nič z toho sa mi nepáčilo. To prvé mi evokovalo ľahostajnosť a to druhé strach. Strach, ktorý mám vlastne aj ja a možno aj preto ničím niektoré veci už v zárodku, lebo vzorce správania sa až neuveriteľne opakujú. Nielen tie ich, ale aj tie moje. Presne pri týchto pocitoch som sa v sobotu pristihla.

Boli sme na večeri.

Pozerala som na neho a videla som strach.

Svoj vlastný.

Strach, že sa zo mňa stane citový mrzák...