Zvoním tretí krát. Nikto neotvára.

Zrazu sa za mnou objavil Henry, vystupujúc z výťahu.

„Čo je dnes Halloween, princezná?“ spýtal sa hlbokým hlasom a zdvihol pritom obočie.

„Prišla som za tebou,“ vyhŕkla som naliehavo celá zadychčaná.

„To vidím. Ako si sa dostala do vchodu?“

„Vchodové dvere boli otvorené,“ kývla som rukou, že to nie je podstatné, no iné zas ponáhľa, „musím ti niečo povedať.“

Henry dlho štrngal kľúčmi, kým sa netrafil do zámky. Napokon, keď sa mu podarilo odomknúť, otvoril dokorán dvere a rukou naznačil, že mám vstúpiť. Odmietla som kývnutím hlavy. Keď sa na mňa pozrel tak trochu zmätene, nadýchla som sa a vypustila zo seba.

„Idem sa vydávať.“

„Žartuješ,“ skonštatoval.

„Nie, vážne.“

„Vieš, že dnes nie je ani prvý apríl, však?“

„Myslím to vážne,“ zúfalo som zaklamala.

Obzrel si ma v šatách zhora dole a zdola hore nechápavo, čakajúc na vysvetlenie.

„Akurát som na skúške šiat, tak som ti prišla povedať, že sa už nemôžeme stretávať. Celkovo... to medzi nami nebol dobrý nápad.“

„Ty si bola zasnúbená?“

„Nie.“

„A ideš sa vydávať?“

„Áno.“

„Nerozumiem.“

„Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Ak niekedy bude čas a priestor, oboznámim ťa s detailmi.“

Vyzeral poriadne zarazený. Možnože zvažoval, či si nevymýšľam alebo mu práve docvaklo, že svet navôkol sa mení, vyvíja, žije. Len on ostal stáť so svojím časom, ktorý prestal plynúť v jeho náramkových hodinkách, kde ručička neustále udržiavala rovnaké tempo, tajne a nebadane spomaľovala, až napokon zastala úplne. Teraz.

Začala som cítiť strašnú úzkosť. Potrebovala som okamžite odísť, pretože by som sa asi rozplakala.

„Nechápem prečo si to tak komplikuješ. Prečo sa hrnieš hneď rovno do vzťahu, do svadby? Ani neviem s kým. Mohlo to medzi nami ostať také jednoduché ako doteraz,“ povedal, no očný kontakt udržiaval viac s dlážkou ako so mnou.

„Nemohlo. Pretože...“ hľadala som vhodné slová. Do očí sa mi tisli slzy. Snažila som sa ich potláčať. Moja zadná časť mozgu ich zo solidarity nasávala. Robila, čo mohla, no nestíhala.

„Usilujem sa prísť na to, ako ti to vysvetliť,“ pokračovala som, „lebo... lebo keď si predstavím tvoj šatník, rozmýšľam nad tým, či sa tam vojdú moje veci.“

Usmial sa, prikývol, že rozumie a to bolo všetko, čo som z jeho reakcie videla. Oči sa mi zaliali slanou slzavou spúšťou, preto som sa prudko otočila a nastúpila do výťahu. Hlavné je neobzerať sa za minulosťou.

Keď som vyšla von do krajiny zaprášenej dobiela, na pár sekúnd som aj zabudla, že sa musím ponáhľať. Zabudla som na šaty, na svadobný salón, na Riu, na to, že ma tam stále čakajú. Aj keď sa vonku mihalo milión podnetov, ktoré dotvárali moju spoluexistenciu, ostala som len ja a smútok. Asi som urobila správne. Síce divným spôsobom. Možno to nebol dobrý nápad. A možno bol. Ja neviem. Chcela som pôsobiť dôveryhodne, no vyznelo to skôr smiešne. To mám za to, že nepremýšľam a nechovám sa racionálne.

Náhle som pozbierala v sebe všetko, čo ešte ostalo kontaktné s realitou a rozbehla som sa. Keď som dobehla k svadobnému salónu, samozrejme z úplne opačnej strany, ako bol hlavný vchod, na moje veľké šťastie, okno z priestorov toaliet ostalo otvorené. Pretláčanie seba a šiat (ja a šaty sme sa nestali kompaktnými ani za tých pár minút) naspäť dnu bolo o niečo jednoduchšie než von, už som totiž vedela ako na to. Šaty ostali na prvý pohľad čisté a nepoškodené, trošku vlhké od snehu. V zrkadle sa na mňa škľabila osoba červená ako paradajka a ešte aj lapala po dychu. Obávala som sa, že ten zabehnutý maratón bude na mne vidieť. Mne sa vie udiať toľko vecí v priebehu pár minút... neverili by ste, ani ja neviem uveriť.

„Povedz mi, čo si stvárala za dverami toho vécka?“ spýtala sa ma Ria, keď sme opúšťali dvere v sprievode cinkania zvončeka, po tom, čo som milej pani predavačke vysvetlila, že som si to s tou svadbou asi rozmyslela. Čakala som, že bude po mne hádzať divné pohľady a karhavé reči, no ona sa tvárila tak súcitne a dokonca poznamenala niečo v tom zmysle, že teraz prechádzam zložitým životným obdobím, nech robím tak, ako cítim a že všetko dobre dopadne.

„Ty mi radšej prezraď, ako je možné, že tá pani nevolala pátrací tím a políciu,“ obrátila som sa na kamarátku.

„Povedala som jej, že si tehotná a takto poobede ti býva stále zle. Aj to, že potrebuješ byť asi chvíľu sama a vyčistiť si hlavu, pretože si celá z tej svadby nervózna a nevieš, čo a ako. Neskôr vošla do dverí ďalšia potenciálna klientka, a tak možnože tetuška na teba úplne zabudla. A dokonca ťa nevidela, ako bežíš v tých svadobných šatách cez celé námestie. Ale ja som to videla,“ zdvihla obočie a našpúlila na mňa pery.

„Díky, si kamoška,“ zatvárila som sa previnilo.

„Som tvoj verný pes. Hau, hau,“ zasmiala sa.

„Tak ťa teda menujem za môjho verného psa.“

„A ešte ma oficiálne vymenuj za spoluautorku tvojho šialeného života.“