Myslím, že máme pekný vzťah.. Občas mám síce pocit, že platonický, ale v okamihu, keď stisnem jeho čierno-biele zúbky, ktoré sú neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou jeho „ja“, tento pocit v okamihu mizne.

Bude to už možno aj desať rokov, čo nie je krátka doba. Náš dialóg začne vtedy, keď sa ho dotknú brušká mojich prstov. Má to rád. A on mi odpovedá... Nie, nie sú to slová. Veď slová počujem každý deň, každý mesiac, každý rok, celý život.. Nemôže byť predsa taký istý, ako sú miliardy entít na svete. Musí byť čosi extra. Týmito slovami je hudba. Uznávam, nie je jediný, kto vraví touto rečou. Dokonca nemá ani jedinečnú farbu hlasu. Ale je môj  a to ho robí pre mňa jedinečným. Nie je ako milióny iných, pretože sme sa akosi spolu zžili.

Nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou. Vlastne, zo začiatku som ho priam neznášala. Nútili ma s ním komunikovať a ja som nechcela. Bol mi vyslovene nesympatický. Po rokoch sebazapierania sa vo mne čosi zlomilo, a povedala som si, prečo to neskúsiť ešte raz, odzačiatku. S čistým kontom. Súhlasil.Odjakživa to bol altruista. A tak to začalo.

Nemám naňho vždy čas, a nie je mi z toho dva krát veselo. Takéto vzťahy sa musia budovať, venovať si aspoň hodinku denne, aby bolo všetko, ako má byť. Keď som bola malá, občas som si pri ňom aj poplakala, či už zo zúrivosti, pri Čajkovského Chorej bábike, alebo, keď som trochu povyrástla, z čistej melanchólie plynúcej z Debussyho Doctor Gradus Ad Parnassum. Učili sme sa spolu skladby, ktoré som niekde začula, zohnala si noty a pokúšala som sa ich hrať ,ako ich hrali profesionáli. Nevydalo. Ale hrala som najlepšie ako som vedela a bola som očarená z každého tónu, z každej frázy, ktorá nakoniec z našej spolupráce vzišla. Bolo to fajn.

Trochu inú dimenziu to celé nabralo, keď som začala skúšať skladať. Áno, mám na mysli hudobné skladby. Nie je ich veľa. A je ich ešte menej takých, s ktorými som spokojná. Jedna. Cez deň ma po kúskoch osvecovalo čosi zhora, a behala som od neho, ku nemu, od neho, ku nemu..Neviem, či z toho nebol trošku zmätený. Tak to trvalo pár dní, občas týždňov, kým z toho vykĺzla finálna podoba. Je zaujímavý pocit čosi tvoriť. A nemusí to byť veľdielo. Pididielko. A aj  slovo dielo by som možno vymenila. Je príliš nadnášajúce. Ale rada spomínam na toto obdobie, aj keď som na hodiny chodila možno len s jedným taktom navyše. Aj ten ma stál úsilie. Teda, nás.

Teraz s ním končím. Dochádzka na ZUŠke oficiálne finišuje, maturity sa mi pomaličky začínajú zakrádať spoza dverí... Ako sa poznám, keď  ma nič netlačí, ja sa sama niekde vytlačím ťažko. Tak mám obavy, ako to s nami bude ďalej. Ale aj tak, stále bude môj jediný.

Camelle