V krokoch na ulici
sa možno skrýva sloboda
vietor sa napýta kam ideš
Za oknami sa pretáčajú póly
a mne sa zdá že stojíme v čase
možno práve kôli tomu nedokončenému
objatiu
Stojím oproti
delí nás päť centimetrov vzduchu
papierová taška
pár roztrasených úsmevov
a ticho
za oknami sa dejú veci
chcem zakričať: nechoď
len vietor sa nepýta kam ideš
a to kedy sa vrátiš
aj tak chcem zakričať ostaň
čo ak to tentokrát myslím naozaj?
Komentáre
Maya...:)
niekedy mi je luto, ze sa uz nic neda vratit, ani moje podobne pocity, ake mas teraz Ty...uz to nedokazem...
hanka:)